Poctivo

Marián Repa, Pravda | 21.10.2013 22:00
Slovensko, čo sa týka počtu vysokých škôl a ich detašovaných pracovísk, sa pokojne môže hrdiť prívlastkom svetové.

Lenže tak, ako sme nikdy nemali toľko absolventov vysokých škôl, zároveň sme nikdy nemali ani toľko mladých nezamestnaných. Niekde sa stala chyba.

Vzdelanie totiž nie je len otázkou kvantity. Ani tri desiatky vysokých škôl a ďalších 90 vysunutých pracovísk nedokáže to, čo možno jedna skutočne kvalitná škola. Formálne vlastníctvo vysokoškolského diplomu nie je „patentom na rozum“ ani na uplatnenie.

Máte pocit, že nám na Slovensku chýbajú absolventi sociálnej práce? Alebo politológovia? Nič proti spomínaným odborom. Akurát že to, čo nám na Slovensku momentálne chýba oveľa viac, sú ľudia schopní vykonávať odbornú manuálnu prácu. Inak povedané, chýbajú nám drobní živnostníci a remeselníci.

Koľko sa u nás na začiatku 90. rokov narozprávalo o starých dobrých podnikateľských cnostiach. O hrdých živnostníkoch, ktorí si dajú na vývesný štít svojej firmičky vlastné meno… Realita?

Nemáme vlastné obchodíky, máme len veľké nadnárodné obchody. Nemáme kiná, máme len multiplexy. Ani nás neprekvapí, keď k nám príde opraviť práčku človek, ktorého firma sídli v inom kraji.

To nie je staromilské vzdychanie za stratenými časmi. Je to napríklad jedno z vysvetlení, prečo je toľko vecí u nás drahších, než by mohli byť, alebo sú menej dostupné. Stretnúť v Nemecku mladého človeka s visačkou AZUBI (čo je skratka pre učňa) nie je nič výnimočné – od dokladača tovaru v potravinách cez predavača v pekárni až po mladého zamestnanca telekomunikačnej spoločnosti. Čo i len predstava, že by si zákazník u nás vybavil mobil a prípojku na internet u učňa pracujúceho u operátora, znie ako sci-fi.

Ako sa teda ukazuje, tzv. duálne vzdelávanie, ktoré dokáže skĺbiť teóriu s praxou, by mohlo byť tým pravým receptom, ako zamestnať mladých. Vďaka nemu patrí napríklad Nemecko medzi krajiny s najnižšou nezamestnanosťou mladých ľudí. Tento model by sa na Slovensku mohol presadiť o to ľahšie, že v minulosti bol u nás rozšírený – firmy si bežne vychovávali svojich budúcich zamestnancov.

Aby však nedošlo k omylu, toto nie iba problém mladej generácie a jej ambícií. Je to aj problém štátu, ktorý akoby sa uspokojil s tým, že okrem „intelektuálov“ tu máme už len dve skupiny ľudí: manažérov a tých, ktorí stoja pri bežiacom páse.

Ak nechceme, aby sme boli naďalej štátom manufaktúr, nepostačia iba zúfalé pseudoreformy školstva. Treba toho zmeniť oveľa viac. Od pomoci začínajúcim živnostníkom až po obozretnejší vzťah štátu k nadnárodným firmám, ktoré vytláčajú domácu ponuku.

Pre absolventov škôl nemôže byť najvyššou métou miesto v kancelárii. Pre štát musí byť zasa povinnosťou zaručiť, že poctivá živnosť alebo nejaké remeslo vôbec nebudú len zárukou celoživotnej migrény pri pohľade do peňaženky. Potom môžeme čakať aj nejaké výsledky. A možno aj pri štatistikách nezamestnanosti.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ