Priskoro na radosť

Peter Javůrek | 20.06.2014 22:00
Štefan Harabin na čele Najvyššieho súdu končí. V nedeľu mu vyprší päťročné funkčné obdobie. Zostáva, pravda, ešte na čele Súdnej rady, aspoň dokiaľ nebudú vypísané na tento post nové voľby.

Aj tak sa však dá povedať, že teraz sa už aj „oficiálne“ chýli ku koncu jedna éra slovenského súdnictva.

Končí sa však definitívne? To sotva. Na to sa bude musieť v našej justícii toho stať oveľa viac, ako len výmena na jednom, hoci aj nominálne najvyššom poste. Na tejto myšlienke, samozrejme, nie je nič nové. Treba ju však opakovať pri každej príležitosti. Justícia má slúžiť predovšetkým občanom nášho štátu, nie politikom ani sudcom.

Bežným občanom totiž nemusí ani náhodou záležať na tom, ako sa politické strany pretláčajú o vplyv na justíciu, počnúc Generálnou prokuratúrou a končiac Najvyšším súdom. Ani na tom, ako sa vnútri justície o vplyv pretláčajú sudcovské a pridružené klany. Ako bojujú o to, kto bude mať lepší flek a kto bude odsunutý, kto bude komu zaviazaný a kto upadne do nemilosti mocných.

Bežní občania by určite privítali, keby sa politici všetkých farieb konečne prestali do justície miešať. Aby prestalo platiť, že čo jeden minister spravodlivosti začal, to druhý minister spravodlivosti cíti povinnosť zrušiť, alebo aspoň preonačiť. Aby mala justícia sama dosť zodpovedných ľudí a prostriedkov na to, aby udržala svoje prostredie nielen nezávislé, ale najmä zdravé. Aby sudcovia robili svoju prácu bez postranných úmyslov a aby sa o pomery v justícii zaujímali a starali aj bez strachu, komu pritom pristúpia otlak a aký bude potom ich trest.

Nič z toho za éry Štefana Harabina nefungovalo. Čo je ešte horšie, justícia nezlyhávala iba na tejto „vysokej“ úrovni. Až pričasto a nemilo zlyhávala i na úrovni každodennej práce. Nemá zmysel vyratúvať všetky podivuhodné rozsudky a neslávne známe procesné pochybenia, pre ktoré sa na slobodu dostali aj zločinci najväčšieho kalibru.

Harabin sa vždy rád chválil, ako sa za jeho éry vraj zrýchlila práca súdov. V praxi to však až príliš často vyzeralo skôr tak, že sa zrýchlila v špeciálnych prípadoch. Napríklad vtedy, keď išlo o sudcov samotných. Bežným občanom náš štát platí každoročne nemalé odškodné za súdne prieťahy – a to sú väčšinou iba prípady, o ktorých vieme vďaka tomu, že sa dostali až do Štrasburgu.

Bolo by naivné domnievať sa, že teraz, keď sa z Harabina stane „obyčajný“ sudca na Najvyššom súde, respektíve „iba“ šéf jeho Trestnoprávneho kolégia, všetko sa zmení. Že odrazu z justície zmiznú všetky nízke charaktery a prospechári, korupcia a karierizmus na úkor spravodlivosti. Rovnako naivné by bolo aj myslieť si, že najlepšie by bolo všetkých terajších sudcov vymeniť za čakateľov, a basta. Nefungovalo by to, keď už pre nič, tak už len preto nie, lebo aj medzi nimi je obrovské množstvo príslušníkov rodinných klanov… Skrátka, je dobre, že éra Štefana Harabina sa (dúfajme) chýli k svojmu definitívnemu koncu. Na privítanie novej éry je však ešte veľmi, veľmi skoro.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ