Kúzlo zlatého mešca

Profesor má síce pravdu v tom, že centrálne banky sa dostali do područia politikov, ktorí navrhujú a schvaľujú verejné rozpočty, a tým ovplyvňujú výšku deficitov jednotlivých štátov. Presne opačné výroky však počuť od ekonómov, ktorí sú presvedčení, že mena krytá zlatom môže dusiť ekonomický rast, spotrebu a zamestnanosť v krajinách, ktoré by sa rozhodli pre tento relikt minulosti. Burzový špekulant a autor finančných bestsellerov André Kostolany v tejto súvislosti krytie meny zlatom prirovnal k zlatému vtákovi, ktorý je krásny, ale nedokáže lietať.

Vo svete je peňazí priveľa a zlata veľmi málo. Pri jeho dnešných cenách by nebolo možné zabezpečiť takéto krytie meny ani v takej obrovskej krajine, ako je Čína. Za poslednú dekádu zlato síce trojnásobne zdraželo, ale za uplynulé tri roky by investor na žltom kove skôr prerobil, ako zarobil. Jeho cena totiž klesla o 30 percent, pričom väčšie cenové výkyvy sa nedajú vylúčiť ani v budúcnosti.

Objem zlata v držbe centrálnych bánk začal v poslednom období výrazne rásť, najmä pokiaľ ide o viaceré ázijské ekonomiky, ktoré dlhodobo vykazujú prebytky obchodnej bilancie. Pokiaľ v minulosti mnohé centrálne banky zlato predávali za veľmi nízke ceny, dnes ho ústredné banky iných krajín za podstatne vyššie ceny nakupujú. Národná banka Slovenska spravuje na jedného občana SR približne 5,9 gramu čistého zlata. Ak by sme vyčíslili celkový verejný dlh na jedného Slováka, ten predstavuje asi 7 600 eur. Po prepočte na zlato ide o 224 gramov rýdzeho kovu. To znamená, že predajom všetkého nášho zlata by sme nesplatili ani tri percentá verejného dlhu Slovenska, ktorý sa vyšplhal za uplynulé dve dekády na neuveriteľných 41 miliárd eur.

Zadlžené štáty EÚ na čele s Gréckom by pre konsolidáciu svojich verejných financií potrebovali namiesto zlatého štandardu skôr kúzlo v podobe bezodného mešca, z ktorého sa sypú bez obmedzenia dukáty. Len tak by sa dokázali vyrovnať s dilemami škrtov sociálneho štátu a neschopnosťou politikov nájsť riešenie, ktoré by bolo prijateľné pre veriteľov aj dlžníkov zadlžených krajín, najmä však obyvateľstva frustrovaného zvyšovaním daní a znižovaním dôchodkov na mieru únosnú pre verejné financie.

Riešenie obrovského dlhového balvana vidia grécki politici buď v priamom zoškrtaní podstatnej časti štátnych dlhov, alebo vydávaním spoločných dlhopisov. Krajiny periférie eurozóny by tak mohli lepšie využiť model čierneho pasažiera, ktorý žije na úkor ostatných. Nech by však Grécko pod tlakom EÚ prijalo akékoľvek riešenie na zotrvanie v eurozóne, náklady na politický experiment jeho prijatia do eurozóny z roku 1999 zaplatia v konečnom dôsledku všetci, čo zarábajú a sporia v spoločnej európskej mene.