Šesťhodinový pracovný deň ako pokrok?

Tomáš Profant, politológ, Ústav medzinárodných vzťahov, Praha | 20.01.2016 08:00
Svetovými médiami obehla mylná správa, že Švédsko zaviedlo šesťhodinový pracovný čas. V skutočnosti len niektoré regionálne vlády a firmy s touto možnosťou experimentujú. Mimo Švédska sa však rozprúdila debata o pozitívach kratšieho pracovného dňa. Ako nazerať na tento údajný výdobytok švédskej sociálnej demokracie?

Pre niektorých slovenských zamestnancov zvyknutých na nadčasy a nosenie si práce domov to môže znieť ako nedosiahnuteľný sen. Neoliberáli zase strašia nižšími ziskami firiem a stratou schopnosti súťažiť s ostatnými krajinami o zahraničné investície. Veď prišiel by sem Jaguar, ak by u nás zamestnanci pracovali šesť hodín denne?

Korporácie si polepšia

Probiznisový časopis Fortune sa poponáhľal s odpoveďou na otázku, komu najviac prospeje skrátenie pracovného času. Nie sú to v prvom rade pracujúci, ale korporácie. Od zamestnancov sa očakáva, že za šesť hodín stihnú to, čo predtým zvládali za osem, pretože teraz budú oddýchnutejší a preto produktívnejší. Zároveň sa sprísni dozor a v práci sa už bude naozaj len pracovať.

Neplatí však, že jedinou motiváciou je rast produktivity odpočinutých zamestnancov. Hoci aj v ľavicovom Guardiane dominuje ekonomická perspektíva, čitateľ sa dozvie, že pracujúci majú viac času na rodinu, viac si vážia voľný čas ako peniaze a že cieľom je vlastne dobrý život komunity. Kritickejšie prístupy si však kladú celkom iné otázky. Naozaj ide o zásadný pokrok alebo sa len vraciame tam, kde sme boli predtým, než bohatí začali dominovať chudobným? Je takéto oddelenie práce a osobného života ako dvoch protikladných sfér žiaduce? A dá sa vôbec hovoriť o sociálnom výdobytku, ak švédsky životný štýl zostáva naďalej environmentálne neudržateľný?

Pri odpovedi na prvú otázku nám pomôže antropológ Marshall Sahlins. Podľa jeho výskumu lovci a zberači v priemere pracujú dve hodiny a deväť minút denne, pričom netrpia nedostatkom. Ich denný prísun kalórií zodpovedá normám Americkej národnej výskumnej rady, ale väčšinu času trávia odpočinkom a spánkom. Nemajú síce antibiotiká ani smartfóny, no nemajú ani rezistentné baktérie a nežijú v strese.

Od zamestnancov sa očakáva, že za šesť hodín stihnú to, čo predtým zvládali za osem, pretože teraz budú oddýchnutejší, a preto produktívnejší.

Cieľom Sahlinsovho argumentu pritom nie je propagovať návrat do kamennej doby. Treba však poukázať na to, že mať menej, automaticky neznamená byť chudobný. Namiesto skracovania pracovného času je preto vari lepšie usilovať sa zmeniť životný štýl a hľadať nové formy spoločenských vzťahov.

To je kľúčové pre odpoveď na druhú otázku, ktorá spochybňuje rozdelenie života na prácu a voľný čas. Francúzsky filozof André Gorz zdôrazňoval podobnosť medzi kapitalistickým a reálno-socialistickým systémom vo vzťahu k práci. Oba totiž vychádzajú z deľby práce a industrializácie. Základom týchto spoločenských zmien nebol v prvom rade nárast produktivity, no disciplinácia pracujúcich. Bolo ich treba skrotiť, aby sa podvolili najprv majiteľom kapitálu a potom plánovačom, ktorí zamestnancom pridelili ich spoločenské funkcie. Práca v továrni tak nezávisela od demokratického rozhodovania, ale prispôsobovala sa údajne efektívnejším formám výroby.

Zamestnanci konzumenti

Tu vidí Gorz hlavné odcudzenie zamestnancov od samotnej práce. Tá viac nenapĺňa ich život svojím vlastným zmyslom, ale stáva sa nástrojom na vytvorenie odmeny v podobe voľného času a konzumu. Človek sa stáva zamestnancom konzumentom, ktorý v mimopracovnej sfére svojho života nachádza zmysel v konzume. Nevníma svoj život viac jednoliato, ale oddeľuje nevyhnutnú prácu od odpočinku vo voľnom čase. Skrátenie tejto nevyhnutnosti síce zvyšuje možnosti sebarealizácie mimo pracovného času, ale ponecháva časť človeka uväznenú v nedemokratickom pracovnom procese. Človek nerobí to, čo ho baví, ale to, čo musí.

V tomto smere dochádza k určitému posunu a malá skupina elitných zamestnancov sa blíži k ideálu autonómnych pracovníkov majúcich kontrolu nad svojím pracovným časom. Dôsledkom je predstava, že si každý môže nájsť zaujímavé zamestnanie, ak sa bude snažiť, hoci v skutočnosti je takýchto miest len veľmi obmedzený počet.

Gorz neargumentuje v prospech odmietnutia technologického pokroku, no chce ho využiť na obmedzenie nutnej práce a jej čiastočné nahradenie autonómnou aktivitou. Tú človek robí ako cieľ sám osebe. Rovnako ako Švédi aj Gorz však zabúda na dosahy, ktoré má priemyselná výroba na životné prostredie.

Znižovanie emisií švédskych skleníkových plynov vďaka technologickým zmenám nestačí kompenzovať ich nárast spôsobený zvyšujúcou sa spotrebou. Inými slovami, hoci aj zvyšovanie produktivity šesťhodinový pracovný deň umožňuje, spotreba Švédov zostáva neudržateľná a bez zohľadnenia tohto problému sa dá iba ťažko hovoriť o sociálnom pokroku.

Napriek všetkej tejto kritike tu zostáva priestor na zmenu. Zmienený posun hodnôt od peňazí k voľnému času naznačuje, že na zásadné kultúrne obraty niekedy stačí pár hodín premýšľania o živote.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ