Nebojte sa učiteliek

Hana Fábry, občianska publicistka | 28.01.2016 13:00
Nie, táto výzva nie je určená vláde ani parlamentu. Tam, naopak, dúfam vo väčšiu mieru rešpektu a hádam aj obáv z budúceho vývoja učiteľského štrajku.

To, čo by u vládnucej moci mohlo a malo podnecovať (okrem obáv z ovplyvnenia výsledku volieb aj adekvátnu ústretovú reakciu, ale zatiaľ sa deje opak), vo zvyšku národa čoraz viac vyvoláva veľké nádeje na zmenu. Zmenu nielen v systéme vzdelávania.

Dobré finančné a spoločenské ohodnotenie pedagogického stavu je „iba“ jednou z ciest k cieľu: k vzdelanejšiemu a lepšiemu Slovensku, to je jasné. A práve to by sme mali mať na mysli vždy, keď začneme hundrať, že síce „podporujeme učiteľov, ale…“ Ale kam zatiaľ s deťmi. Ale iní tiež „makajú“ a nezarobia viac. Ale…

Všetky tie ale sú súčasťou problému, nie však jeho riešenia. Rovnako ako to, že v učiteľskom povolaní, v ktorom vo veľkej miere prevládajú ženy, je vždy reč iba o učiteľoch. Ženy a ich životy ostávajú v úzadí. A čo nie je vidieť, netreba riešiť.

Generácia dnešných päťdesiatnikov si určite ešte pamätá z detských návštev lekárskych ambulancii oslovenie pani doktor. To už dnes – našťastie – nikomu nejde do ucha. Zvykli sme si, že ženy sú v tomto prostredí doktorkami. No napríklad v parlamente ostali ženy často poslancami a vo vláde dokonca nikým, pretože v nej žiadne nie sú.

Generácia starých rodičov dnešných päťdesiatnikov si zase určite pamätá, že k elitám národa, ktoré ostatní prirodzene uznávali, patril farár, notár, sudca, novinár. A učiteľ. Zmienil sa o tom jeden z diskutujúcich na prednáške popredného etnológa Petra Salnera v téme, ktorá navonok s učiteľským štrajkom nijako nesúvisí: v téme o kaviarenskom živote v meste. Že ani tu nezarezonovala žiadna ženská autorita, je brané ako historický fakt.

Vráťme sa však do súčasnosti. Vývoj napreduje. O Slovensku síce mnohí neprajníci(?) tvrdia, že je stále a vo všetkom „sto rokov za opicami“, ale ani tu sa už posunu vo vnímaní žien ako ľudských bytostí nedá vyhnúť (hoci by niektorí – dokonca aj v parlamente – radi).

Historické „fakty“ o neprítomnosti žien v spoločenskom a verejnom živote v minulosti jednoznačne súvisia s ich dnešnou neprítomnosťou vo vláde i s celonárodnou amnéziou, kto že to vo veľkej prevahe vzdeláva to budúce lepšie Slovensko.

Ak budú ženy naďalej zneviditeľňované, žiaľ, často aj nimi samými, ich problémy budú naďalej – zdanlivo – iba ich problémami. Že sa s neriešením potrieb neviditeľných žien zvezú aj muži, a v školstve aj im zverené deti a mládež, o tom svedčí aj súčasný štrajk.

Vidieť ženy, explicitne o nich hovoriť a písať, znamená vedieť o nich a snažiť sa riešiť aj ich problémy. A práve učiteľský štrajk, jeho aktérky a aktéri, podporovateľky a podporovatelia, ale aj rodičia či médiá, ktoré im jasne drukujú, by sa mohli stať osvietenými nositeľmi tohto spoločenského posunu.

Veď si to povedzte nahlas: učiteľky a učitelia. Nie je to také ťažké, však? A odrazu patríte k tým osvieteným. Slovensko potrebuje práve takých ako vy. Práve také ako vy.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ