Na Slovensku je to inak

Inakosť témou festivalu

Oba filmy sa premietali aj na nedávnom Filmovom festivale inakosti, kde zažiarili i viaceré dokumenty. Napríklad americký Riadny chlapec, príbeh devätnásťročného dievčaťa, ktoré sa venuje hudbe a túži stať sa chlapcom; podporu nájde nielen u kolegu, ktorý prešiel rovnakou premenou, ale časom aj u svojej matky. Obsahovo pravdepodobne najprekvapujúcejším titulom bol Transit Havana: Noví hrdinovia kubánskej revolúcie, z ktorého sa dozvedáme, že veľkou zástankyňou práv transrodových ľudí na stále totalitnej Kube je Fidelova dcéra Mariela Castro.

Bejby? Žiadny problém

No absolútne podmanivý bol austrálsky dokument Gayby Baby; režisérka Maya Newellová sa v ňom zamerala na jeden gejský a tri lesbické páry, ktoré vychovávajú deti – vlastné alebo adoptované. V centre pozornosti sú práve deti vo veku jedenásť-dvanásť rokov, ktoré situáciu vo svojich netradičných rodinách veľmi presne vnímajú, vedia ju náležite pomenovať a považujú ju za úplne normálnu – a sú odhodlaní brániť svoje rodiny a rodičov pred neprajníkmi. Nesmiernu výpovednú hodnotu má situácia v rodine dvoch žien, z ktorých jedna má dvoch synov z predošlého manželstva. Je silno veriaca, no cirkev označuje jej spôsob života za hriešny. Jej starší syn to znáša ťažšie ako ona, nevie sa s tým celkom vyrovnať a uvedomelo sa práve pre postoj cirkvi k jeho mamám vyhlasuje za neveriaceho. Pri sledovaní tohto filmu sa nutne strácajú akékoľvek pochybnosti o tom, či môžu rovnakopohlavné páry vychovávať deti: tieto deti sú nesmierne vyspelé, suverénne, výrečné, vedia obhajovať svoje názory a výstižne argumentovať v rozhovoroch s dospelými.

Na Slovensku je to tak

Slovensko bolo na festivale zastúpené skromne – a príznačne: študentským filmom Dominika Jursu Odchádzame z tejto krajiny. Dvaja kultivovaní mladíci zo stredného Slovenska, ktorí sa v predreferendovej kampani – samozrejme, v mene božej lásky – dozvedeli, že sú „masoví vrahovia“ a že by bolo treba „totu špinu vytlačiť za hranice štátu“, odchádzajú radšej žiť do Prahy, kde sa v závere filmu ruka v ruke smelo prechádzajú po Václavskom námestí. Žiaľ, vývoj na Slovensku, kde sa beztrestne šíria nielen homofóbne, ale aj rasistické extrémistické názory a podnecuje sa nenávisť voči menšinám akéhokoľvek druhu, dáva ich kroku za pravdu. Politici strkajú hlavu do piesku, mlčiaca väčšina väčšinou mlčí. A RTVS, ktorá by rozšírením vysielania relevantných dokumentárnych filmov mohla významnejšie pomáhať formovať spoločenské povedomie, dáva skôr prednosť Životu zvierat (nehovoriac už o nezmyselných „zábavných“ reláciách typu Milujeme Slovensko na Jednotke) či dokumentom o „tajomstvách neverbálnej komunikácie". Pritom verbálne prejavy fašizoidných krikľúňov sa už nedajú prepočuť.