Červený Bellevue?

Na rozdiel od voľby prezidenta v roku 2012, ktorej predchádzala búrlivá diskusia, teraz bolo v koalícii všetko vopred dohodnuté, a tak by sa včerajší akt dal označiť skôr výrazom „inštalácia“ než voľba.

Steinmeier je síce ostrieľaný politický harcovník, no tak ako hocikto iný, kto do prezidentského kresla zasadne po Joachimovi Gauckovi, to nebude mať ľahké. Tomuto bývalému evanjelickému farárovi a východonemeckému disidentovi sa nielenže podarilo v očiach verejnosti rehabilitovať svoj úrad (ktorý jeho predchodcovia Köhler i Wulff predčasne opustili a tým mu ubrali renomé), ale svojou neúnavnou obhajobou slobody a demokracie pomyselnú latku nastavil veľmi vysoko.

Navyše Gauck sa nebál veci pomenovať pravým menom, čím sa dostával do konfliktu s politikmi. Určitým plusom je to, že na rozdiel od Gaucka, ktorý bol stelesnením antiestablišmentu, ale aj spomínaného Köhlera, ktorý bol v Berlíne v podstate neznámou persónou, Steinmeiera, ako dvojnásobného ministra zahraničných vecí, nikomu predstavovať netreba.

Ako bývalému šéfovi diplomacie by mu nemalo robiť problém reprezentovať krajinu smerom navonok. Otázne je, do akej miery dokáže byť nadstranícky smerom dovnútra krajiny. Sociálni demokrati nijako netajili svoju radosť, že v Bellevue – kde sídli prezident, budú mať „svojho“ človeka. Napokon je to len tretí prezident z radov SPD.

Tento rok sa však konajú parlamentné voľby a sociálni demokrati, ktorí dlho hrali len druhé husle, vycítili, že majú príležitosť to zmeniť. Dokáže byť v takejto situácii Steinmeier skutočne nadstranícky?