Vždy sa mi zlomí krídlo...

Myslela som si, že stačí zavrieť všetky dvere, prižmúriť oči, uši, ústa, nadýchnuť sa a chytiť si nos, ponoriť sa ako pod vodu a vynoriť sa až o rok doma v Modre.

Magické hlbiny ma však zlanárili do svojich útrob a ja som sa v nich utopila, nečítajúc, nevidiac, nepočujúc, pokazila som telefón, nečítala, bežala, stala sa členkou americkej organizácie na ochranu vtákov, len kvôli jednému červeno sfarbenému drozdovi, ktorý sa volá american robin, červienka, turdullus, blúdiac po možných a nemožných internetových stránkach, je to drozd, potvrdili mi to ochranári doma, aj tu som členka, aj tu, aj tu, tutu, zoznámila som sa s jedným zajačikom z golfového ihriska a ako Alica ho trochu začala prenasledovať, asi som ho skrotila svojím stíšeným hnedým modranským pohľadom, lebo sa ma nebál a chrumkal trávu, aj keď som šla okolo.

Zdravila som sa so sojkami a veveričkami, „shalomovala“ so židovskými susedmi, raz som našla prachy, desať doláčov, jeden šampón, fľašku na vodu pre športovcov, kúpila si vyzývavé červené šaty a nohavice z čistej vlny, videla dokument z „fejsbúku“ o Tiborovi Husárovi a v ňom kus Paríža a aj „kus" Tibora, svetáka z Réce, čo sa vo svete nestratil… Kúpila som si aj strieborný prstienok s opálom ako hrášok. Keď svieti slnko, pozerám sa naň. A aj tam sa mi snívalo o otcovi, sedel oproti mne a zhovárali sme sa. Jediné, čo viem o všetkých svojich snoch o otcovi a mame povedať, je niečo podobné, ako začínala Božena Němcová Babičku: „Dávno co jsem se naposled dívala do té milé tváře…“ Vždy mám pocit, že z nich sála akési teplo, čo zohrieva. Keď sa zobudím, mám chuť niekomu povedať o tom teple.

Mne je svet veľký aj tu doma v Modre ako košeľa. Každý sa niekam náhli, aj doma, do práce a z nej, na kávu, ožrať sa, sadnúť doma k žene, ja sa ním vlečiem ako bez kože, strašne ma všetko bolí, akoby mi chýbala nejaká ochranná vrstva. Možno preto tak rada plávam. Voda je fajn. Umyje, a zrazu máš pocit, že všetko nejako na čas odišlo. Tie „chrasty“ sa znovu objavia, zababreš sa od života, ale za ten chvíľkový pocit to vždy vo vode za to stojí. Tato sa mi smial, že on je Pustaj a ja som Piatko.

Robinson a Piatok.

A teraz čo? Na sirotu veľká, na odchody mladá.

Vždy mi bolo vo svete clivo. Najviac som sa tešila na cestu domov, na kukučky nad naším hamrštílom, na to, ako tam prespím a budem pozerať, trebárs ako padajú do záhrady hviezdy. Jedna za druhou. Minulý rok som už ani nevedela, čo si priať, tak som si priala ďalšiu. Vždy som chcela niekomu povedať, ako sa spieva v tej starodávnej pesničke – „zájdu ti pro hvězdu až do nebe“.

Keď čítam, ako niekto odíde do zahraničia a už sa nechce domov vrátiť, lebo sa to neoplatí, akoby som čítala o nejakom prírodnom úkaze. Keď som dlhší čas preč, začnem mať pocit, že mám dobrý motor, iba krídla zlomené. Mňa na cestovaní najviac bavia návraty. Tie sa mi vždy oplatia zo všetkého najviac.