Metódy prznenia boja o moc

Sú si vedomí, že aj politici sú len z mäsa a kostí, ale prevažne si nepripúšťajú, že by mysleli viac na seba ako na občanov. Ak akákoľvek politická moc chce maskovať slabôstky jej zneužitia, musí ich neraz prekrývať hlušinou nadbiehania tým, o koho opiera udržiavanie svojej dôveryhodnosti i perspektívy vládnutia.

Kým ešte pred desaťročím bola v konkurenčných sporoch strán dôležitá odbornosť a vecná argumentácia politických aktérov, v ostatnom čase nadobudli prevahu nové marketingové nástroje presadzovania politickej úspešnosti (statusy politikov na sociálnych sieťach so šťavnatými prvkami mladistvej komunikácie či premyslená prezentácia ich životného štýlu s marketingovými prienikmi do ich súkromia na spozitívnenie ich vnímania v očiach voliča).

Ak napríklad opozičný líder OĽaNO Igor Matovič nezvolá takmer každý deň v parlamente tlačovú konferenciu, vníma to, akoby jeho štvorčlenná strana ani nejestvovala. Načo chodiť do terénu a vypočuť najprv ľudí vrátane svojich voličov, ako by na jeho zamýšľané konfrontačné hnutia mysle zareagovali, keď je oveľa jednoduchšie (neraz, žiaľ, aj účinnejšie) zvolať tlačovku a predviesť sa okamžite v médiách? Možno by navyše riskoval, že s ním nebudú súhlasiť.

Prípadne by sa im jeho teatrálne predvádzanie mohlo zdať nezmyselné, ale hlavne neúčinné, keďže na presadenie svojich návrhov nemá ani dostatok opozičných žetónov. Možno by riskoval, že by ho mohli prekuknúť, že ho opantala chorobná túžba byť vždy v centre pozornosti.

Ruku na srdce, často ani súdny volič nie celkom dobre rozumie nám novinárom, na čo bežíme s mikrofónom či kamerou za Matovičom, často deň čo deň len preto, že zvolal tlačovú konferenciu. Nechápu, čím toto prepytujem, nadávanie do zlodejov a podvodníkov prospeje veci, keď iba zopakuje jazykom štvrtej cenovej skupiny včerajšie ostré výpady na Fica či Danka (niekedy sa ujde aj Bugárovi) v akejkoľvek veci, bez doplnenia a pridanej hodnoty usvedčujúcej argumentácie, ktorá by strhla masku z tváre nenávideného nepriateľa Roberta Fica.

A na záver tohto strhujúceho divadla jedného herca to líder Matovič zaklincuje spŕškou ultimát, aby odstúpil nielen Holjenčík z čela ÚRSO, ale aj minister hospodárstva Peter Žiga, všetci politickí nominanti v energetických a distribučných spoločnostiach a prirodzene hlava tejto „hydry“ – premiér. A navyše všetko s imperatívom, že to myslí aj „s verejnosťou“ smrteľne vážne. A pritom, ak nie jemu, tak všetkým ostatným okrem neho musí byť jasné, že s predsedom vlády to ani nehne.

A čuduj sa svete, zaberá to. OĽaNO preferencie zatiaľ výrazne nepadajú. Človek by neveril, že na „serióznu“ opozičnú politiku dnes stačí sploštený slovník nadávok do zlodejov, zradcov, zbohatlíckych mafiánov, oligarchov, podvodníkov či klamárov, pokiaľ možno čo najčastejšie buď v médiách, alebo v parlamente.

Nové marketingové maniere častej sebaprezentácie cez tlačové konferencie či sociálne siete, ale predsa len v oveľa serióznejšej podobe ako Matovič, si osvojil aj nezávislý poslanec Miroslav Beblavý. Nič proti jeho one man show či v párovej zostave s Katarínou Macháčkovou pri prezentácii poslaneckých návrhov zákonov. K príčinlivos­ti, pracovitos­ti poslancov a ich odborného zázemia by sa však žiadalo pridať aj viac odvahy a vytrvalého úsilia pobiť sa v mene dobrej veci za ich presadenie v širšom parlamentnom spektre strán. Ak teda ide o vec v prvom rade a nielen o mediálnu sebaprezentáciu.

Ak vládnemu Smeru prekážajú marketingové monodrámy Matoviča, tiež by sa nemal uchyľovať k rovnakým teatrálnym zbraniam. Na prekrytie Matovičovho divadla jedného herca by nemal používať ako osvedčenú divadelnú protizbraň pre laického voliča demonštratívne záťahy kukláčov. Po prvé, nie sú lacné a idú z peňazí daňových poplatníkov. Po druhé, prestávajú byť odstrašujúce, ak po nich nenasledujú kroky vedúce k vyšetreniu (Váhostav SK, Bašternák), ale slúžia iba na prekrytie medializovaných ká­uz.

Na pozadí mantry zničujúcej „bezalternatív­nosti“ vládnutia, ktorá sama osebe deformuje nielen opozičnú, ale aj koaličnú scénu, začína súdnych voličov čoraz viac vyrušovať a odrádzať od účasti v budúcich voľbách nielen bulvarizácia tém, ale aj vulgarizácia slovníka našich politikov. Je na zváženie, či kultivácii prirodzenej nevraživosti opozície voči koalícii prospievajú preteky, kto z nich použije verejne v médiách či parlamente hrubšie výrazy (prestrelky Matoviča a Bugára či vyjadrenie „udrbať“ 400 miliónov eur, respektíve považovať niektorých novinárov za protislovenské prostitútky). Je to nielen cesta do pekla chaosu a extrémizmu. Je to aj rezignácia na politiku nášho spoločenského záujmu po heslom: po nás potopa!