Je nepodmienený príjem možný?

Počas blahobytných rokov druhej polovice 20. storočia bolo mnoho ľudí presvedčených, že v budúcnosti sa bude menej a kvalitnejšie pracovať, že pracovný týždeň sa skráti na 15 hodín a ľudia budú mať priehrštia voľného času. Skôr ako dnešný život to pripomína vtedajšie sny o živote na Mesiaci a mestá, v ktorých budú lietať autá.

O nepodmienenom príjme sa ale začalo uvažovať v súvislosti s celkom reálnym trendom automatizácie, nahradzovaním práce ľudí robotmi. Objavujú sa bombastické odhady, koľko percent pracovných miest obsadia roboty do roku 2030 a koľko času a peňazí nám to ušetrí. Ak sa zrealizuje aj najtriezvejší odhad, ostáva nezodpovedaná otázka: Čo budú robiť ľudia?

Z niečoho budú musieť žiť. Práve nepodmienený príjem má poskytnúť pravidelný mesačný príjem pre každého bez rozdielu, bez povinnosti sa registrovať, spĺňať podmienky. Výhody sú očividné: istota akého-takého príjmu dáva ľuďom slobodu nemusieť si vybrať zle platený džob za zlých podmienok, je istotou prežitia, dáva mladým ľuďom väčšiu slobodu študovať odbory, ktoré považujeme za „nerentabilné“, umelcom tvoriť či ľuďom ostať doma, postarať sa o člena rodiny.

Myšlienku podporuje aj časť pravice a niektorí milionári v Silicon Valley – asi zo zištných dôvodov, keďže zamestnávatelia by mali pocit, že môžu znižovať už aj tak nízke platy, veď zvyšok doplatí „štát“. Je však jasné, že štát to nezaplatí. Elegantné riešenie financovania nepodmieneného príjmu navrhuje ekonóm Yanis Varoufakis z európskeho hnutia Diem25. Nemá ho platiť štát, ale finančný kapitál. Podľa jeho modelu by každá firma, ktorá vstupuje na burzu s istým počtom úvodných akcií, podľa zákona odovzdala isté percento týchto akcií do spoločného „fondu nepodmieneného príjmu“. Z neho by sa vyplácala dividenda, podiel na zisku z akcií pre každého. Neodbúral by sa len tlak na štát, tento model je aj podstatne spravodlivejší.

Že sa to nebude páčiť súkromnému sektoru? Komu, firme Apple, ktorá v Európe zo svojich astronomických ziskov zaplatila 0,001% dane? Či tým ostatným, ktoré „optimalizujú“ v daňových rajoch? Na začiatku 20. storočia veľké firmy tvrdili, že sa zrúti ekonomika, keď sa bude znižovať pracovný týždeň zo 6 dní a 12 hodín denne, keď prestanú pracovať deti, neskôr tvrdili, že sa zrúti, ak začnú pracovať ženy, keď budú povolené odbory a štrajky. Argument je vždy len o tom, že sa bude znižovať niečí zisk.

Existencia fondu minimálneho príjmu aspoň v istej miere dorovnáva rozdiel medzi štartovacou čiarou detí bohatých a chudobnejších, ktorým dáva väčšiu slobodu investovať čas a schopnosti do svojho rozvoja, nebyť odkázaný na neistotu čoraz rozšírenejších dočasných a slabo platených kontraktov. Vo Fínsku sa úvodný pilotný projekt stretol s úspechom a začína o ňom uvažovať aj mesto Glasgow. Zatiaľ len zo štátneho rozpočtu, ale takáto schéma, ak má byť spravodlivá a postavená na podiele z kapitálu, je možná len na úrovni Európskej únie.