Základné potreby

Dá sa nanajvýš opisne charakterizovať iba ako potreba „ísť na potrebu“. Potreba tejto „potreby“ býva nezriedka taká naliehavá, až sa dostane aj do mainstreamových médií. Z najstarších čias si v tejto súvislosti spomínam iba na heslo rímskeho cisára Vespaziána, ktorý zdanil verejné záchody s povzbudivým heslom „Pecunia non olet!“.

Čo v preklade znamená „Peniaze nesmrdia!“. Aspoň tak, teda podľa tejto legendy, to vysvetlil synovi, ktorého vydaný zákon pohoršoval. Určite na tom niečo bude, ale obyčajný človek je zvyčajne v rozpakoch v súvislosti s tým, o ktoré peniaze by priamo malo ísť. Pravdepodobne sa to týka iba kovových peňazí, papierových už menej.

Raz som si v istej balkánskej krajine kúpil melón od spoteného predavača, a bankovka, ktorú mi vydal, smrdela veru oveľa viac ako tá, ktorú som mu pod bezprostredným vplyvom onoho melóna a s ním súvisiacich budúcich pôžitkov bez váhania odovzdal.

Pritom, ako mi hovorievala moja prababička, takáto potreba je pre človeka tá „najťažšia noša“. Ide teda o bremeno, ktoré sa znáša iba veľmi ťažko. To som po mnohých životných skúsenostiach musel akceptovať a uznať, ale naozaj nikomu tento názor nevnucujem.

Počas štúdií som sa stretol, teda v dejinách filozofie a vedeckého poznania, s prípadom veľkého vedca, mysliteľa, astronóma, ktorý sa volal Tycho Brahe a bol najpresnejším pozorovateľom vesmíru vo svojej dobe.

Vraj sa neodvážil odísť kvôli takejto drobnej potrebe z cisárskej hostiny Rudolfa II. V dôsledku toho mu roztrhlo močový mechúr a zomrel. S cisárom Rudolfom II. som sa nikdy nestýkal, ale prípad významného vedca, vzoru vedeckého bádania, zostal pre mňa v určitom zmysle varovaním.

V socializme boli priestory na to určené dôkladným poučením pre každého. Nikto tam nevydržal zvyčajne dlhšie, ako musel. Čo znamenalo, z čisto environmentálneho hľadiska, asi tak tridsaťdva sekúnd.

Poučením pre mňa bol i kapitalistický príklad z Londýna sedemdesiatych rokov, keď som na toaletách, ktoré ma ohromili svojou čistotou, stretol džentlmena schádzajúceho dolu schodmi, ktorý vykonával svoju potrebu priamo na verejnosti a kričal: „Prepáčte, ja už som to nevydržal!“

Veľmi ma preto trápi Trumpovo zrušenie zákona o transrodových študentoch, ktorí využívajú záchody podľa svojej rodovej identity. Neadekvátnosť tohto zrušeného zákona, prirodzene, chápem. No najhoršie to bude, po prekonaní Trumpa, v prírode!

Viem si predstaviť kroviská a takpovediac lopúchové centrá s tabuľkami ich určenia. Najmä v prípade nutnosti, napríklad keď človek nemá zodpovedajúci PIN kód. Bude to aj v prírode niečo podobné ako s parkoviskami? Rád by som vedel! Veď ako vraveli radošinci: „No prv jako mosím „id“, ešte mosím „id“!