Predstierali sme dobrotu?

Slovenská republika sa koncom milénia usilovala dostať do rôznych svetových i európskych politických, ekonomických aj obranných štruktúr. Získanie členstva nebolo zadarmo. Museli sme spĺňať kritériá, ktoré vzhľadom na vtedajšiu demoláciu demokracie a paralyzovanú hospodársku politiku i sociálnu situáciu neboli ľahké.

V mnohom sme museli sekať dobrotu a plniť odporúčania. Až potom sa nám začali otvárať dvere. Vstup Slovenska do Európskej únie preto sprevádzala potreba decentralizácie kompetencií, optimalizácia verejnej správy, podpora miestnej demokracie a znižovanie výdavkov na vtedajší neefektívny model riadenia.

Aj preto sa kompetencie miest a obcí zvýšili a štát sa dobrovoľne vzdal časti právomocí, ktoré presunul bližšie k občanovi. V duchu princípu subsidiarity sa preťali mocenské zásahy vládnej koalície do vedenia samosprávy. Podľa neho sa problémy majú riešiť na najnižšej možnej úrovni rozhodovania, lebo tam, kde vznikli, je najväčší predpoklad na najlepšie riešenia.

Po reforme verejnej správy sprevádzala tento proces fiškálna decentralizácia, v ktorej sa jasne stanovili parametre delenia výnosu dane z príjmu fyzických osôb. Od roku 2005 sú tieto parametre jasné a každá samospráva vie podľa počtu obyvateľov, školopovinných detí, seniorov a vývoja národnej ekonomiky predpokladať výšku tejto sumy, ktorá popri miestnych daniach a poplatkoch rozširuje komunálne príjmy.

Kým v minulosti prichádzalo priamo samosprávam len približne 6 % výnosu z tejto dane a 94 % sa prerozdeľovalo po rozhodnutí vládnej väčšiny v parlamente, fiškálnou decentralizáciou sa tento pomer presne opačne zmenil a teraz patrí mestám a obciam 70 percent výnosu, pričom zvyšných 30 percent prichádza samosprávnym krajom. Z hľadiska finančnej nezávislosti samospráv od centrálnej vlády je to nebývalý prínos.

Za nami sú roky od reformy verejnej správy aj fiškálnej decentralizácie. Namiesto toho, aby sa pokračovalo v modernizácii miestnej územnej samosprávy, prichádzajú nápady, ktoré akoby chceli postupne vrátiť Slovensko do 90. rokov minulého storočia.

Snaha o prechod škôl z miest a obcí pod štát v praxi znamená, že od samospráv, ktoré pred 15 rokmi dostali neefektívnu školskú sieť s modernizačným dlhom na úrovni vtedajších 1, 4 mld. korún, sa očakáva, že štátu dajú to, čo zaň prácne opravili. Tomu štátu, ktorý dlhodobo tvrdí, že nemá dosť peňazí na financovanie svojich vlastných vzdelávacích povinností a výskumných úloh.

Preto sa logicky vynárajú dve otázky: Kde získa štát peniaze na financovanie školských úloh, ktoré dnes ťahajú rozpočty miest a obcí? Akú istotu má spoločnosť, že štát opäť nevytvorí na regionálnom školstve dlh ako v minulosti?

Asi podobnú, ako keď strana, ktorá hľadá kandidátov na županov, príde pred krajskými voľbami a v čase obrovského záujmu turistov o Slovensko s návrhom na zrušenie krajských organizácií cestovného ruchu. Alebo ako keď niekto vidí najlepšie riešenie na šetrenie v tom, že mesiace pred voľbami zruší samosprávne kraje.

Ale o politiku až tak nejde. Ide o to, že po reforme verejnej správy musí nastúpiť modernizácia samosprávy. V spoločnosti vznikajú chute na zoštátňovanie a centralizáciu. Presne na to, kvôli čomu sme pred 1. májom 2004 sekali dobrotu pred Bruselom. Alebo sme to len predstierali?