Kde ste moje učiteľky?

Od malička mám pred zubármi rešpekt. Kdeže sú časy, keď mala v suteréne našej zédeešky ambulanciu pani zubárka Ivona Krátka a hocikedy cez hodiny priniesla sestrička pozvánky, žiaci tí a tí napochodovať láskavo do čakárne. Zavše nás viedla v dvojstupe za sebou ako kačeny a všetci sme plakali. Najviac som rúkala ja. V ordinácii som kopala nohami, hrýzla pani zubárku, ktorá rátala moje kazy. „Dvojka vpravo hore maličký kaz, trojka v poriadku…“ Napokon som sa vrátila do triedy urevaná, spotená s pozvánkou pre mamu: „Vaša dcéra odmieta ošetrenie chrupu.

Dostavte sa s ňou dňa… o 9. hodine do školskej stomatologickej ambulancie!“ Amendolores! Mama bola stokrát horšia ako zubárka. Bála som sa jej asi sedemkrát viac. Vyfasovala som podpis pod pozvanie do ambulancie, zaucho a dostavila som sa do čakárne sama. Na prízemí našej školy bolo hocikedy počuť zubársku vŕtačku. Keď sme vrieskali na školskom dvore, niekedy vystrčila zubárka alebo sestrička hlavu z okna a po mene nás zahriakla: „Keby si bol taký odvážny v ambulancii!“

Vždy nás bolo viac, ktorých rodičia odpratali nazad k zubárovi. Na rozdiel od prvej návštevy, plakali sme potichu. Zopárkrát som si dala zub zaplombovať a hrdá vpochodovala do triedy, ale pamätám si aj spolužiakov, ktorí šli dva-, trikrát, napokon aj s rodičmi, a jedného z frajerov školy raz dokonca ťahali poležiačky po schodoch.

Bojím sa veľmi, ale hádam to nebude nič vážne… Aj tak sa snažím žartovať zo všetkých síl.  Inokedy prišla do školy sestrička Lujza so svojou doktorkou. Zvláštne, že doktorku si z nás nik nepamätá, ale sestričku Lujzu, ktorá nás „ščípila“, štítkovala, pozerala, či nemáme lordózu a skoliózu, tú si pamätáme všetci. Poznala nás všetkých. Vedela, kto bude plakať, kto je šteklivý, kto si nenechá pichnúť injekciu a treba ho pozvať do ambulancie. Po protitetanovej injekcii sme všetci zo školy krívali domov. Moja sestra urobila taký cirkus, že som šla na zástavku autobusu čakať mamu a s požičaným bicyklom sme šli po ňu. Sedela na rúre a mama bicykel tlačila vedľa seba. Plakali sme obe, lebo sa na nás hnevala.

A minule som ich všetky videla na akejsi starej fotografii. Asi školská oslava. Všetky naše učiteľky – Margolienová, Bachanová, Hlavenová, Zochová, Porkertová, Eckertová, Vančová… aj naša zubárka Ivona Krátka, na iných fotografiách veselá sestrička Lujza s krásnym hlasom, ktorá chodila spievať s modranskou dychovkou a všetkých nás poznala po mene… Aké boli mladé a pekné. Chodievali sme na školský dvor, do školských hriadok, do kuchynky, do dielní, sťahovali sa z učebne do učebne, vláčili pomôcky z kabinetov, stávali pred zborovňou, odprevádzali nás k zubárovi, do klubovne, kde nás čakala sestrička Lujza. Koľko času sme s nimi všetkými strávili.

Keď moja sestra nastúpila do škôlky, zaostala na prechádzke a zdalo sa jej, že zablúdila. Rozplakala sa. „Kde ste moje pani učitieľky?“ – kričala z plného hrdla. Kde ste všetci?