Ešte o MDŽ

Každoročne narazím na celý rad článkov, ktoré sa ho snažia nejakým spôsobom znevážiť. Spájajú ho s politikou, spájajú ho s alkoholizmom, spájajú ho so sexizmom a so všeličím iným. Samozrejme, okrem prirodzenej a korektnej úcty k ženám, ktorú by si mal vyžadovať každý deň, nielen tento.

Pritom je to, aspoň podľa môjho názoru, pekný sviatok. Normálny človek vychovaný v našej kultúre by s ním nemal mať nijaký problém. Ak to súdim iba podľa seba – vychovávali ma učiteľky, prednášali mi profesorky, liečili ma lekárky, plat mi počítali inžinierky. Tým nechcem prehliadnuť všetky ostatné – kuchárky, šoférky, sestričky, spolužiačky, kolegyne. Ten pomyselný zoznam je nekonečný.

A to som pritom vynechal každému takpovediac „blízke“ ženy. Mám tým na mysli mamičky, babičky, manželky, priateľky, tety, sestry, sesternice a vôbec. Všetky stvorili a tvoria súčasť kultúry, ktorá nás nejakým spôsobom sformovala. Najčastejšie tak, ako sa v každom prípade dalo. Ale pre život každodenný, ale aj pre nezanedbateľnú oblasť našich najkrajších a najnežnejších snov, boli vždy dôležité. Veď aj prvé slová, ktoré sme v živote dokázali vysloviť, sa najčastejšie spájajú s láskavou tvárou matky.

Vždy si v súvislosti s týmto dňom spomeniem na talianskeho básnika Danteho Alighieriho, ktorý celý život a dielo, zdanlivo nepochopiteľne, zasvätil neznámej a cudzej žene Beatrice, s ktorou, ako by sme dnes povedali, ani nikdy nič nemal. V nepominuteľnej a omamnej kráse veršov Nového života a Božskej komédie, ktoré jej venoval v čisto platonickom vzťahu, však vytvoril a zachytil aj motív, ktorý bol pre neho nesmierne dôležitý a ktorý sa stal jedným zo základných kameňov európskej kultúry. Jej hlbším programom bolo zdôraznenie výchovy seba samého na základe lásky k žene. Tá každého pretvára a formuje, umožňuje mu, jednoducho povedané, stať sa lepším. Vytvoril tak princíp hlbokej etickej evolúcie, v ktorom je dôležité najmä to, že láska má zušľachťujúce účinky, že každého sformuje k niečomu lepšiemu.

A to dávno pred slávnym nemeckým filozofom Arthurom Schopenhauerom, ktorý sa o význame lásky pre život, ba vôbec pre jestvovanie ľudstva, nebál otvorene prehovoriť ako jeden z prvých. Dante, okrem toho, lásku spojil aj so zrodom národného jazyka – taliančiny, ktorej tak umožnil naplno sa „vynoriť“ v dovtedajšom panstve stredovekej latinčiny.

Veď napokon na podobný program môžeme neskôr naraziť aj u našich veľkých básnikov. Napríklad u Jána Kollára v jeho diele Slávy dcéra, teda v nej ospevovanej dievčine Míne, no i láske k vlasti a slobode. Alebo v básni Andreja Sládkoviča Marína, v ktorej sú akcentované podobné motívy, úplne zbavené nešťastnej zatrpknutosti, ale vedené skôr úprimnou vďačnosťou za jej láskyplný sprievod vo chvíľach jeho prerodu v muža.

Nezabúdať je oveľa ťažšie ako spomínať. Lebo, ako povedal starý grécky filozof, to, čo vo svete starne najrýchlejšie, je vďačnosť.