Bohatstvo po česky

ČSSD navrhuje zaviesť rôzne typy dane podľa výšky príjmu. A to nielen pre fyzické osoby, teda z výplaty, ale aj pre firmy, aby malé a stredné podniky platili nižšie dane ako korporácie s viac ako šesťsto zamestnancami. Štyri pásma daní z príjmu majú zdaniť príjmy do 1 100 eur sadzbou 12 % a na opačnom spektre zdaniť sadzbou 32 % príjem vyšší ako 1 817 eur v hrubom.

Progresívne zdaňovanie je férové opatrenie, ktoré sa dávno uplatňuje vo všetkých krajinách západnej Európy a vníma sa ako štandard spravodlivosti v prerozdeľovaní príjmov. Rovná daň je zavedená de facto len v nových členských štátoch, aj to už niektoré z tohto modelu upustili, keďže prax výhody rovnej dane nepotvrdzuje.

Napriek tomu sa v českých médiách predbiehajú ekonomickí experti z najziskovejších korporácií a poisťovní vo výpočtoch, aké to bude škodlivé pre ekonomiku, že je to komunizmus, boľševizmus a ktoviečo ešte. Pravdou je, že by si polepšilo viac ako 90 % českých zamestnancov a zamestnankýň, vyššie dane by zaplatili hlavne obyvatelia Prahy.

Vo veľkej časti českej verejnosti sa návrh stretol s pozitívnymi reakciami. Niet sa čo čudovať, veď zaplatiť 20 % dane z niekoľko tisíc eur „nebolí“ tak ako z niekoľkých sto eur. Návrh sa nepozdáva tým, čo zarábajú práve okolo tých 50-tisíc českých korún, teda 1 817 eur po našom.

Naozaj sa niekto, kto má príjem 1 817 eur v hrubom a žije v hlavnom meste, môže považovať za „boháča“, ktorý patrí do najvyššie zdaňovanej skupiny? Lekár v Prahe, s hypotékou a s trojčlennou rodinou pri tomto príjme asi nevlastní vilu na Bahamách a nechodí za zimu trikrát lyžovať. Po prvý raz si česká verejná scéna uvedomuje, že 90 % českých pracujúcich zarába… málo.

Minimálna mzda v susednom Nemecku je 1 473 eur. Nad túto sumu zarába iba 16 % českých pracujúcich. Takže česká zárobková „elita“, vynímajúc boháčov typu Andrej Babiš, v Česku pracuje za mzdy, ktoré v Nemecku dostáva najnižšie kvalifikovaná pracovná sila.

Toto porovnanie nebude iné u nás. O to trápnejšie vyznieva poslankyňa, ktorá má chudobných pracujúcich za „ťuťmákov“, alebo minister, ktorý sa čuduje, že ľudia dokážu prežiť z platu pod 4 000 eur.

Viacúrovňová progresívna daň je spolu s vyššími korporátnymi daňami určite inšpiráciou aj pre Slovensko. Ak majú však byť cieľom lepšie výplaty, tak by jediná sociálnodemokra­tická strana vo vláde mala pracovať na tom, aby sa začali podobať na tie západoeurópske a aby daňový poplatník začal nadobúdať dojem, že za svoje dane aj dostáva zdravotníctvo, školstvo či cesty podobné Západu.

Na to by však museli mať vlády našich krajín štipku dlhodobejšieho politického myslenia a vízie a v rámci regiónu spolupracovať, nie si len navzájom podrážať nohy sľubmi investorom o tom, kto im ponúkne nižšie dane, nižšiu úroveň platov a väčšie daňové úľavy.