Súmrak patriarchátu

Pred svetovým MDŽ vhodne zakomponované cirkusové číslo so Šípkovým Ruženkom, ktorý sa práve prebral zo storočného spánku.

Spomínam si, ako mi v detstve jeden pán vysvetľoval, že ženy nebudú rovnoprávne, kým budú rodiť deti. Aj na to, ako moja odveká žiadza túlať sa svetom narážala na každodenné „pre ženy je tak maximálne Európa“ alebo „načo si tam chodila“, keď ma ohrozoval sexuálny deviant.

„Žena je len chodiaca maternica“, bežne hlásali veľké mená vedy či filozofie. Literatúra bola plná chlapcov na pustých ostrovoch, desaťtisíce míľ pod vodou, v púšťach i pralesoch. Jediné ženy, ktoré boli slobodné, pochádzali zo sféry prastarých mýtov či, naopak, moderných rozprávok: Pallas Athéna alebo Pipi Dlhá Pančucha.

Až neskôr som objavila tie, ktoré sa pokúšali uskutočňovať čo moji detskí hrdinovia. Spájalo ich, že vždy konali navzdory konvenciám, mnohé za to zaplatili povesťou, zdravím a životom, tvorili pod pseudonymami, konali v preoblečení, ostávali bezdetné, lebo si museli vybrať: buď vzdelanie, alebo rodina.

A tak kým som sedávala na konári s knihou v ruke alebo brázdila púšte a pralesy, často som myslela na to, že ten pán z ranej mladosti mal vlastne pravdu. Niekomu bude z akejsi prazvláštnej príčiny vždy tŕňom v oku, že bytosť schopná rodiť môže pri odstraňovaní tisícročia zakorenených predsudkov celkom hladko inteligencii hrubej sily zasadiť veľkolepý mat.