Dve protichodné vojnové tradície

Mladá bratislavská vláda vtedy prebrala do rúk zvyšok na tú dobu tolerantného štátu, ktorého vedenie kapitulovalo po zrade západných spojencov v Mníchove. Ostať doma a prevziať kormidlo nad krajinou a ľuďmi pod obrovským tlakom vzmáhajúcej sa a nebezpečnej veľmoci a navyše počas najhroznejšej vojny bolo omnoho ťažšie, ako sa vysťahovať za more do pohodlia.

Problém spočíva v tom, ako a najmä z koho vôle slovenský štát vznikol. U mnohých národov pretrváva príslovie „Povedz mi, čo čítaš, a ja ti poviem, kto si“. Slovensko sa ocitlo v tábore, ktorého líder otvorene a mimoriadne zrozumiteľne hlásal, čo mieni urobiť so židovským obyvateľstvom a na koho sa zameria v druhej etape. A nielen vypúšťal slová, ale prispôsobil tomu aj celú ekonomiku, armádu a vnútornú i zahraničnú politiku. Miklós Horthy, druhý spojenec s podobným režimom, obsadil slovenský juh.

Vojnový Slovenský štát udržal veľkú časť slovenského územia, na danú dobu fungujúcu ekonomiku (najmä vďaka Imrichovi Karvašovi a Petrovi Zaťkovi, ktorí pôsobili v jeho štruktúrach a súčasne pripravovali Povstanie) a urýchlil dozrievanie slovenského národa. Na druhej strane mal značne obmedzenú suverenitu, ktorá patrí k základným atribútom štátu. Tomuto štátu skutočne v niektorých funkciách prislúcha prívlastok takzvaný.

V zahraničnej politike doslova kopíroval Nemecko a o niečo v mäkšej forme napodobňoval aj politiku vnútornú. Fakt je, že kto mal ten „správny“ pôvod, nezaujímal sa o kritickú politiku, nemal narukovaného syna a netrápil sa o osud postihnutých susedov, žil si na vtedajšie pomery slušne.

Mnohí však za to zaplatili príšernú a neospravedlni­teľnú daň. Okolo šesťdesiattisíc občanov sa ocitlo v pracovných táboroch na západ a na sever od Slovenska a tisíce vojakov na východnom frontom išli v ústrety smrti.

Nie všetci členovia štátostrany zmýšľali rovnako. Radikáli sa videli v nacistickom Nemecku, viacerí umiernení považovali stav za dočasný. Našli sa aj takí, ako bol minister školstva a osvety Jozef Sivák, ktorý odmietal deportácie Židov.

Jozef Tiso sa spočiatku usiloval o rovnováhu medzi oboma smerovaniami, ale časom sa čoraz viac prikláňal k radikálnym kolaborantom. Svoju úlohu nezvládol. Na konci pôsobenia robil nadprácu. Na námestí v Banskej Bystrici vyznamenal hrdlorezov, ktorí by sa nemuseli hanbiť ani pred radikálmi z dnešného tzv. Islamského štátu, čo kontrastovalo s masakrami v dedinkách ako Baláže, Kremnička, Nemecká, Tokajík, Ostrý Grúň a Kľak.

Tiso svoj profil ukončil, keď poslal blahoprajný telegram admirálovi Karlovi Dönitzovi, nástupcovi Adolfa Hitlera. Udialo sa to v čase, keď sa iní podobní vladári obzerali za víťaznými veľmocami. Veľká vernosť, ale nie na správnom mieste.

Vojnové Slovensko má však aj inú tradíciu. Zrodilo Povstanie prevažne z vnútorných potrieb napriek tomu, že bolo koordinované zo zahraničia. Hlavnou príčinou nebol ani pokles na vojnové pomery slušnej životnej úrovne po bitke pri Stalingrade, ale amorálnosť režimu.

Isté výhody, ktoré pociťovala väčšina obyvateľstva, boli vykúpené nedemokratickým politickým systémom, poddajnosťou voči A. Hitlerovi a spoluúčasťou na jeho vojenskom ťažení na východnom fronte a na holokauste. SNP malo širokú podporu medzi civilným obyvateľstvom a armádou. Na jeho stranu sa pridala aj časť ľudákov, a to nie vždy zo zištných dôvodov.

Slováci v krutých mesiacoch na konci vojny dospievali tak rýchlo ako nikdy predtým. Vyskúšali si prvý raz vládu zloženú z odlišných ideovo-hodnotových prúdov, čo nie je také jednoduché ani dnes. Slovenská národná rada vedela rozlíšiť podstatné od vedľajšieho.

Vyslovila sa síce za obnovu spoločného česko-slovenského štátu, no na inom základe, ako bola predmníchovská republika. Zmena sa mala týkať najmä štátoprávneho usporiadania a výraznejšej orientácie na sociálnu spravodlivosť. SNP, aj keď bolo potlačené, zmenilo pohľad víťazných veľmocí na Slovensko.

Po konci druhej svetovej vojny sa naň nehľadelo ako na spojenca Nemecka, ale ako na súčasť protihitlerovského zväzku. Slovensko získalo od Maďarska späť južné územie a navyše tri dediny (Rusovce, Jarovce a Čunovo).

Súčasná Slovenská republika sa hlási k týmto tradíciám. Michal Kováč mal síce z matematického hľadiska pravdu, keď sa považoval za druhého prezidenta, ale z hodnotového hľadiska sa mýlil. A v tom je aj omyl najradikálnejšej strany v slovenskom parlamente.