Rovná daň slúži ako veľké zlaté teľa

Anton Marcinčin, ekonóm | 28.03.2012 22:00
Takmer sa zdá, že verejné financie neslúžia na nič iné ako na znižovanie deficitu. Celá debata o šetrení a zvyšovaní daní, skaze rovnej dane a zavedení pokrivenej dane mi príde neuveriteľne nezaujímavá a úplne mimo reality. Jediné, o čom vypovedá, je, že sme za vlády tandemu Mikuláš Dzurinda – Ivan Mikloš neuveriteľne zhlúpli a že sa nás témy našej pravice týkajú rovnako ako pristátie UFO na Lomnickom štíte.

Chýbajú naozajstné témy

Ruku na srdce, čo nás trápi viac, chýbajúca škôlka, rozbitá cesta, mizerné školy a frustrovaní učitelia, rady u lekárov a na úradoch, alebo rovná daň? Môžeme o tom rozmýšľať cestou zo Zvolena do Námestova, ktorá verejnou dopravou trvá prinajlepšom tri hodiny, čo pri 130 kilometroch znamená priemernú rýchlosť 43 km za hodinu.

Do toho však príde kúzelník (alebo skôr kúzelný podvodník) s tým, že všetky naše problémy a očakávania sú malicherné, pretože základným liekom na schudnutie, úspešnú kariéru a šťastný život je rovná daň. Rovná daň, ktorá nie je ani rovná, ani nefunguje nikde vo vyspelých ekonomikách a slúži len ako veľké zlaté teľa, keď chýbajú skutočné témy.

Dlhová kríza nás zaskočila počas víťazného ťaženia proti vlastnému štátu. Kým súkromný sektor prešiel hlbokou reštrukturali­záciou, verejné inštitúcie zaostávali a v horšom prípade slúžili iba ako priestor pre nákup nekompatibilných informačných systémov, takže výsledkom sú nervózni úradníci a klienti.

Heslo „Ak vidíte niekde problém, tak tam dajme menej peňazí, až kým sa to samo nevyrieši“ akosi nefunguje. Nefungovalo v školstve, kde máme asi najnižšie verejné výdavky v pomere k hrubému domácemu produktu (HDP) v Európe, ani v zdravotníctve, kde výdavky sú skôr nadpriemerné, no alergiológa pre deti nezoženiete, ani v obrane, kde záväzky voči NATO plníme len na polovicu.

Inde používajú aj rozum

Ak peniaze nešli takmer nikam, lebo nikde to nefungovalo, kam teda šli? Problém je v tom, že my sme sa ich daňovou reformou a daňovou správou vzdali v prospech dobre zarábajúcich horných desiatich percent a zahraničných firiem. Takže máme také nízke verejné príjmy ako nik iný v Európe. Dokonca aj štáty, ktoré šli podobnou cestou ako my, sa z nej už pred niekoľkými rokmi vrátili. Nie preto, že by boli ľavicovejší či pravicovejší, no vďaka tomu, že používajú zdravý rozum a vzdelanie.

Dnes máme pred sebou nie jeden problém, ale dva. Po prvé, potrebujeme modernizovať verejné inštitúcie, zmeniť pravidlá ich fungovania, motivovať ľudí, zaplatiť fungujúce informačné systémy, pritiahnuť vzdelaných obyvateľov všade – od školstva až po daňové úrady – a nemáme na to peniaze. Iné štáty majú na verejné výdavky bežne o štvrtinu viac financií ako my.

Po druhé, napriek privatizácii a slávnym reformám sme sa naučili žiť s vysokými deficitmi, čiže na úver. Pritom len na splácanie úrokov potrebujeme v tomto roku 1,4 miliardy eur. Na porovnanie, zdroje ministerstva kultúry predstavujú 181 miliónov eur. Keďže naša ekonomika nie je žiadnym tigrom, finančné trhy sa na nás pozerajú s podozrením a dožadujú sa zníženia deficitu i krokov vedúcich k zvýšeniu miery zamestnanosti a pod.

Potrebné okamžité riešenia

Nová vláda preto potrebuje nájsť aj okamžité riešenia, ktoré by znižovali deficit už v tomto a rázne v budúcom roku, a zároveň nájsť systémové riešenia pre podporu hospodárskeho rastu založeného viac na domácom dopyte. Ani v jednom prípade zásadne nevystupuje možnosť veľkých úspor, keďže verejné výdavky sú nízke a inštitúcie ohlodané na kosť.

Okamžité zvýšenie príjmov môžu teoreticky priniesť vyššie sadzby dane z pridanej hodnoty (DPH), vyššie sadzby spotrebných daní a zrušenie niektorých transferov bohatým. Za KDH sme 21-percentnú sadzbu navrhovali už pred dvoma rokmi, ale vinou vtedy dovolenkujúceho Richarda Sulíka neprešla. Výhodou je jednoduchosť zavedenia a rýchly účinok, nevýhodou možné dosahy na sociálne slabých.

V porovnaní s inými štátmi priestor na ich zvýšenie máme, takisto môžeme mať niekoľko sadzieb DPH. Spotrebné dane už máme v mnohých ohľadoch jedny z najvyšších nielen spomedzi susedných štátov, ale v celej únii. Takmer ihneď môžeme prestať vyplácať rôzne transfery bohatým, keďže skutočne nemá zmysel ich najprv zdaniť, potom získané peniaze administratívne spracovať a znížené o príslušné náklady im časť posielať späť. Pritom účel je veľmi neistý – naozaj potrebuje milionár rodičovské príspevky, aby mu pomohli vychovávať ďalšie dieťa?

Vyššie sadzby pre firmy

Ďalšou množinou opatrení sú tie, ktoré sa dajú prijať až od januára 2013, pričom sa prejavia už na budúci rok vo vyšších preddavkoch. Na prvom mieste je daňová sadzba pre firmy, kde máme priestor v medzinárodnom porovnaní ísť spokojne na 21 až 23 percent. Spoločnosti s takýmito sadzbami fungujú v zahraničí a nie je dôvod, aby nefungovali aj u nás.

Zároveň sa treba pozrieť na daňové prázdniny a dotácie na tvorbu pracovných miest, aby sme zistili, ktoré firmy vlastne platia dane a pokiaľ to je možné, aby sme ich zrovnoprávnili. Vyššia sadzba dane by bola lepším riešením ako selektívne vyššie sadzby pre vybrané odvetvia. Hoci aj tam sa dá nájsť opodstatnenie pri monopolných a oligopolných štruktúrach trhu, kde sa štátu z rozličných dôvodov nedarí získať rozumnú časť monopolného zisku pre verejný rozpočet.

Pri dani z príjmov fyzických osôb som opatrný. Nemám problém s vyšším zdanením bohatých, ktoré by aj tak bolo nižšie, ako je bežné vo vyspelých ekonomikách. Problém je, že zamestnanci všeobecne tým, že platia odvody, z ktorých väčšina má charakter daní, sú diskriminovaní voči firmám, ktoré platia aj nízku daň zo zisku a žiadnu daň z dividend.

Všeobecne sa má za to, že zamestnanci utekajú pred vysokým zdanením do živností, a preto treba aj živnostníkov zdaniť viac. Problém je však zložitejší – kto chce, uteká skôr do eseročiek, kde žije z dividend a minimálnej mzdy s minimálnymi odvodmi. Z tajomného dôvodu sa ministerstvo financií eseročkami vo svojich materiáloch dosiaľ nezaoberalo.

Debata o skutočnej reforme

Živnostníci platia nízke dane a odvody, lebo vykazujú minimálne zisky. Dobrých 90 percent z nich podniká oficiálne iba preto, aby mali ledva na základné prežitie. Niektorí neklamú, väčšina asi klame, žiaden vzorec to ale nerozpozná, preto na ťahu je skôr daňový úrad a sofistikované metódy odhaľovania únikov, než vzorce, ktoré položia tých, čo neklamú. Koniec koncov, daňové úrady ba mali aj rozpoznať, či úniky cez živnosti sú naozaj také veľké, alebo sa skôr treba venovať únikom na DPH.

Ak by sa to stihlo, veľkým prelomom by od 1. januára 2013 boli vyššie sadzby daní z majetku, ktoré by boli prejavom solidarity a súčasne by nútili vlastníkov nehnuteľností k ich lepšej alokácii. Inými slovami, aby majetok neležal ladom. Cenové mapy existujú, takže treba len odpísať legislatívu od iných štátov, kde táto daň dlhodobo funguje.

Systémové riešenia, ktoré prinesú do rozpočtu viac peňazí aj bez ďalšieho zvyšovania sadzieb, sú investície do pracovnej sily, zlacnenie výberu daní a radikálne zníženie daňových únikov. Na to však treba viac času.

Zhodou okolností sa v budúcich rokoch na Slovensku popasuje s deficitom ľavica a nie pravica, ako napríklad v Česku. Pravicové strany uzavreté do seba a starých šlágrov môžu nastúpiť na populizmus a do nemoty opakovať zaklínadlo o rovnej dani, alebo vyvolá spoločenskú debatu o naozajstnej reforme daňového systému. O reforme, ktorá by nielen znížila deficit na 3 percentá HDP v budúcom roku a potom každý rok o ďalšie polpercento, ale by priniesla aj zdroje na financovanie školstva a rast zamestnanosti.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ