Nechcené dieťa v daniach

Anton Marcinčin, ekonóm | 04.05.2012 22:00
Pri daniach sú dôležité štyri veci: Po prvé, realita – daní v pomere k hrubému domácemu produktu na Slovensku vyberieme málo. Po druhé, daňové úniky z dane z pridanej hodnoty má v eurozóne vyššie iba Grécko. Po tretie, dane vyrubujeme za vysoké náklady na strane štátu i súkromného sektora. Po štvrté, v politike nič z prvých troch bodov dosiaľ neplatilo, lebo naše geniálne dane boli základným pilierom ideológie SDKÚ. V tomto prostredí sa rodil projekt jednotného výberu daní. Nie div, že v prvej fáze skončil tak, ako sa skončil.

To, že daní nevyberieme ani toľko, aby sme mohli míňať na obranu tak, ako sme sa zaviazali v NATO, alebo aby sme ich investovali do vzdelania a infraštruktúr, je všeobecne známe. Nik v Európskej únii si nedovolí šafáriť s verejnými príjmami tak ako my – hádam s výnimkou Grécka, ale aj tam sa veci zmenili.

Zdá sa, že poriadok je nechcené dieťa v daňovom systéme na Slovensku. V roku 2010 sme vybrali o 29 percent daní menej, ako pôvodné štáty EÚ, o 34 percent menej ako Rakúsko a 17 percent menej ako Česko. V každom prípade obhajoba nepomeru medzi výdavkami a príjmami štátu je dôležitou súčasťou inak prázdnej ekonomickej agendy politických strán, ktoré prišli po SDKÚ.

Pred rokom prerokovala Radičovej vláda dokument o tom, že takmer tretina DPH zostáva v sivej ekonomike. Namiesto urýchlenej akcie dostalo ministerstvo financií čas do jesene 2011, aby sa pokúsilo navrhnúť nejaké opatrenia. Ako viem, nič nenavrhlo.

Znamená to menej peňazí pre štát, horšie konkurenčné prostredie pre malých a poctivých či politicky neprezieravých a podporu rozličných ďalších nekalých praktík, akými sú napríklad vyplácanie časti mzdy na ruku. Keďže nevidím dôvod, prečo by sa práve Slovensku malo v postkomunistickom období vyhnúť chorobné prepojenie oligarchov a vplyvných strán, povedzme si tiež, že rázna akcia proti daňovým únikom nebola v politickom záujme.

Máme tiež katastrofálnu úpravu platenia daní – podľa Svetovej banky sme na 130. mieste na svete. Prílišná zaujatosť nízkou daňovou sadzbou na kapitál namiesto zníženia odvodov a skvalitnenia správy daní, ciel a odvodov znamená, že naše podniky musia vykonať takmer trikrát viac platieb a trvá im to takmer o tretinu dlhšie ako ich konkurentom v ostatných krajinách OECD.

Navyše, napriek nízkemu daňovému zaťaženiu kapitálu (reálne 7,2 % zo zisku v porovnaní s 15,4 % v OECD) je celková daň zo zisku vinou vysokých odvodov (40 verzus 24 %) vyššia ako v OECD (49 verzus 43 %). Náš výber pritom netrápil len súkromný sektor, ale bol aj extrémne drahý pre štát. Dôvodom môže byť aj priveľká zaujatosť kontrolami malých živnostníkov a ignorancia skutočných únikov a neplatičov.

Čuduj sa svete, to, čo platí v reálnom živote, nezaujíma politikov. Tí vpravo sa už dlho chvália, aký geniálny daňový systém zaviedli, ako k nám prúdi kapitál vďaka tomu, že tu nemusí nechať žiadne dane na veci spoločné, a ako sa nám nedarí vzdelávať sa a konkurovať niečím iným než lacnotou a chudobou.

Finančné riaditeľstvo je dobrou myšlienkou, ale na rozdiel od jednoduchých pohybov sadzbami, ktoré by zvládol aj prvák vysokej školy ekonomickej, vyžaduje zásadné inštitucionálne zmeny a ich riadenie, čiže úsilie a čas. Navyše je to aktivita, ktorá nepomáha oligarchom, čo sa vedia pohybovať v mútnych vodách síce vo veľkej miere súkromnej, ale zároveň politicky tvrdo kontrolovanej slovenskej ekonomiky.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ