Labyrint bez východiska?

A práve takáto výzva prišla v utorok od Dimitrisa Daskalopolousa, prezidenta Federácie gréckych podnikov. Daskalopoulos označil výsledok gréckych volieb za jasné odmietnutie úsporného plánu, vnúteného krajine „trojkou“ Európskej komisie, Medzinárodného menového fondu a Európskej centrálnej banky a vyzval na ustanovenie vlády na platforme toho odmietnutia. Tá by mala zahŕňať – jeho slovami – aj „veľkého víťaza volieb“, Koalíciu radikálnej ľavice (SYRIZA).

Líder Syrizy Alexis Tsipras dostal šancu vládu zostaviť,.no v stredu oznámil, že sa mu to nepodarilo podobne ako predtým šéfovi skutočne víťaznej, i keď oproti minulosti výrazne oslabenej strany Nová demokracia Antonisovi Samrasovi so slovami, že dať dokopy koalíciu je nemožné. Parlamentná matematika naznačuje, že má pravdu a že uspieť sa nepodarí ani tretiemu v poradí lídrovi PASOKu Evangelosovi Venizélosovi.

Čisto z klasického politologického hľadiska vyhrala voľby ľavica: jej strany SYRIZA, PASOK, KKE (komunisti) a Dimar (Demokraická ľavica) získali spolu takmer 45 percent hlasov, kým pravicové zoskupenia Nová demokracia, Nezávislí Gréci a Zlatý úsvit dali dokopy len približne 36 percent.

Samé osebe však tieto údaje neznamenajú prakticky nič. V súčasnom Grécku sú totiž prinajmenšom rovnako dôležité dve iné delenia – v otázke úsporného plánu a v otázke postoja k parlamentnému systému ako takému. Zároveň sú výsledky volieb do značnej miery skreslené pozoruhodným volebným systémom, ktorý víťaznej strane priznáva o 50 kresiel viac, ako by si zasluhovala na základe podielu hlasov.

Pokiaľ ide o úsporný plán, na jednej strane barikády spolu stoja dve tradične dominantné strany, sociálnodemokra­tický PASOK a konzervatívna Nová demokracia, kým celý zvyšok parlamentu sa nachádza na opačnej strane. Z tohto hľadiska „antiškrtová“ skupina na celej čiare zvíťazila nad „proškrtovou“ – tá prvá dostala spolu takmer 49, kým tá druhá iba 32 percent.

Ani to však ešte nie je rozhodujúce, keďže spolupráca s otvorene stalinistickou KKE či otvorene fašistickým Zlatým úsvitom – v oboch prípadoch ide v európskych pomeroch o parlamentný unikát – je len ťažko predstaviteľná.

Nuž a napokon, 50-kreslový bonus pre víťaznú stranu znamená, že rozdelenie poslaneckých mandátov silno zvýhodňuje proúsporné strany: Nová demokracia má kresiel 108 a PASOK 41 – kým SYRIZA 52, Nezávislí Gréci 33, KKE 26, Zlatý úsvit 21 a Dimar 19.

Hlavným výsledkom volieb je teda predovšetkým fragmentácia politického spektra. Zo všetkých spomenutých dôvodov sa zdá, že nemožno zostaviť ani vládu proškrtovú, ani protiškrtovú, ani vládu ľavicovú, ani pravicovú – iba ak s podporou fašistov.

Ako by už malo byť jasné, z mechanického sčítania hlasov napravo a naľavo nemožno vyvodiť takmer nič. Spolupráca medzi SYRIZou a PASOKom by bola možná iba za cenu zemetrasenia u sociálnych demokratov – museli by sa vzdať doterajšej podpory úsporného plánu, čo by zrejme viedlo k rozkolu v strane. Aby sa na takejto spolupráci podieľala aj KKE, ktorá v podstate obe skupiny „oportunistov“ nenávidí, je predstaviteľné ešte ťažšie. Na dokreslenie dodajme, že stranu Dimar zase pôvodne založili odštiepenci z predchodkyne dnešnej SYRIZy.

Spolupráca Novej demokracie s fašistami zo Zlatého úsvitu je zrejme podobne nepredstaviteľná – a tretia pravicová strana, Nezávislí Gréci, pozostáva zase z odštiepencov z ND, ktorí odmietli prijať úsporný plán.

Nemožno zostaviť ani vládu proúspornú – ND a PASOKu chýbajú do väčšiny dve kreslá a lídrovi víťaznej strany Samprasovi sa nepodarilo nájsť pár „prebehlíkov“, ani presvedčiť inú stranu k zmene doterajšieho protiškrtového postoja. Parlamentné počty však zároveň znamenajú, že protiškrtová vláda by si vyžadovala spoluprácu všetkých ostatných strán od stalinistov až po fašistov – predstava priam z ríše snov, či možno skôr nočných môr.

A tak najpravdepodob­nejším ústavným riešením sú nové voľby – pravdaže bez záruky, že rozdajú karty spôsobom väčšmi prajným dohode. Grécko však nejakú vládu nevyhnutne potrebuje – či už aby pokračovalo v dojednávaní ďalších škrtov výmenou za uskutočňovanie pôžičkového plánu, alebo aby sa, naopak, pripravilo na bankrot a zrejme i vystúpenie z eurozóny. A tak sa po desaťročiach prvý raz objavuje v Európe aj nenulová hrozba mimoústavného riešenia.