Zmeny volebného systému

Eduard Bárány, Ústav štátu a práva Slovenskej akadémie vied | 14.05.2012 22:00

Krátko po parlamentných voľbách sú tie budúce priďaleko na to, aby bolo možné predvídať, aká zmena volebných zákonov by prospela ktorej politickej strane. A tak sa objavujú i racionálne argumenty. Slovensko je krajinou korektných a nespochybniteľných parlamentných volieb. Zásahy do volebného práva by teda neboli reakciou na akútnu krízu, ale pokusom odstrániť jednotlivé problémy.

Programové vyhlásenie vlády sa v tejto časti formuluje opatrne a zdržanlivo. Necítiť z neho reformný ošiaľ, pre ktorý je každá zmena lepšia, ako zachovanie doterajšieho stavu. Východiskovú myšlienku stručnej časti programu Volebný systém predstavuje potreba diskusie o možných zmenách volebných systémov pre jednotlivé typy volieb (samospráva obcí a miest, vyššie územné celky, Národná rada SR, prezident, Európsky parlament).

Vláda naznačila, že pravidlá politickej súťaže zmení iba so súhlasom relevantných politických hráčov. Pozornosti by nemalo ujsť, o čom programové vyhlásenie nehovorí. Nie je tu zmienka o volebnom kódexe, čiže o spojení pätice volebných zákonov do jediného.

Pre právnika je myšlienka volebného kódexu profesionálne príťažlivá. Jeden komplexný a systematicky usporiadaný zákon by nahradil päť miestami nevhodne odlišných právnych úprav. Volebné kódexy sa prijímajú vo viacerých štátoch. Všetko však má svoj rub i cenu. Volebné zákony sú aj „príručkami“ organizácie volieb a postupu volebných komisií všetkých stupňov. Zložitý kódex by bol pre neprávnikov, na pleciach ktorých spočívajú voľby, neraz ťažko aplikovateľný. Zámer súčasnej vlády je skromný: odstrániť problémové miesta a zbytočné rozdiely medzi volebnými zákonmi.

Nedávne populistické hlasy o znížení počtu poslancov Národnej rady SR nenašli cestu do programového vyhlásenia, rovnako ako pokrokovo pôsobiace zámery umožniť aj elektronické hlasovanie.

Dosiaľ sa nepodarilo zodpovedať otázku, ako zabezpečiť tajnosť hlasovania, keď volič „odovzdáva hlas“ mimo kontrolovaného prostredia volebnej miestnosti, napríklad doma pri počítači. Na tomto mieste sa ponúka zdanlivý paradox. Zárukou tajnosti hlasovania a tým i slobody volebného rozhodnutia je kontrolované prostredie, čiže verejnou mocou garantovaný priestor slobody.

Zmienka o profesionálnych volebných orgánoch, ktoré by dohliadali na financovanie volebnej kampane, vyvoláva svojou stručnosťou rozpaky. Laické volebné komisie zložené zo zástupcov kandidujúcich politických strán predstavujú asi najvýznamnejšiu garanciu všeobecnej dôveryhodnosti volieb. Vzájomná kontrola robí väčší volebný podvod takmer nemožným.

Laické volebné komisie vyšších stupňov sú neraz zdrojom názorových zrážok, lebo mnohé politické strany do nich vyšlú osoby bez primeraného vzdelania a skúseností. Na najnižšom a najdôležitejšom stupni okrskových volebných komisií vzhľadom na ich počet asi ťažko nájsť dostatok profesionálov. Ostáva problém, ako zvýšiť úroveň zloženia hlavne Ústrednej volebnej komisie a zároveň zachovať dôveryhodnosť volieb.

Veľkú pozornosť venuje programové vyhlásenie financovaniu politických strán, kde stavia na transparentnosť a kontrolu. Táto téma prísne vzaté nepatrí do rubriky o volebnom systéme, ale pre jeho skutočné fungovanie je, žiaľ, dôležitejšia ako mnohé pravidlá volieb.

Ľahkosť, s akou strany pred niekoľkými mesiacmi pristúpili k možnej strate časti príspevkov zo štátneho rozpočtu, signalizovala, že majú aj iné, menej viditeľné príjmy. Ak by sa podaril malý zázrak, že by žili skutočne z oficiálnych zdrojov, tak by to ozdravilo verejný život viac ako zmeny volebného systému.