Kupónka prišla z Kanady
V septembri 1988 predstavili nápad s použitím majetkových poukážok poľskí ekonómovia Janusz Antoni Lewandowski a Jan Szomburg. Nedá sa preto povedať, že išlo o čisto československý patent.
Táto metóda sa v rozličných modifikáciách použila v 25 štátoch bývalého sovietskeho bloku. Do prvej vlny kupónovej privatizácie v ČSFR sa dostal majetok v hodnote 229 miliárd Kčs, išlo o akcie 1 491 podnikov.
Ľudia sa na kupónke mohli zúčastniť samostatne alebo prostredníctvom investičných privatizačných fondov (IPF). Tie zakladali akciové spoločnosti, ktoré preukázali, že majú ma účte aspoň jeden milión korún. Občania starší ako 18 rokov si za 1 000 Kčs mohli kúpiť kupónovú známku a každý dostal k dispozícii kvázi platidlo – 1 000 investičných bodov. Akcie si objednávali samostatne alebo svoje body vložili do IPF.
Privatizáciu rozkrútil Viktor Kožený. Firma, ktorá založila viacero fondov na Slovensku, mala obchodné meno Harvard Capital & Consulting. Fondy sľubovali desaťnásobok peňazí, ktoré občania zaplatili pri registrácii do privatizácie. Sľub 10 500 Kčs zabral. Aby to vyzeralo čo najviac „americky“, žlté reklamné mince fondov s orlom hlásali: In Harvard We Trust (Veríme v Harvard).
Niekdajší minister privatizácie Tomáš Ježek napísal na Harvardovu univerzitu. V odpovedi stálo, že človek menom Viktor Kožený nikdy u nich neštudoval. Jeho reklamu kopírovali ďalšie fondy. Mnohé sľubovali ešte viac, preto 70 percent občanov zverilo svoj osud fondom, na Slovensku ich bolo celkom 165.
Pôvodne sa predpokladalo, že po skončení kupónovej privatizácie sa oddelí majetok zakladateľov fondu od majetku akcionárov. IPF mal podobu uzavretej akciovej spoločnosti. Do federálneho zákona o investičných spoločnostiach a fondoch sa toto ustanovenie nedostalo.
Situácia sa ďalej vyvíjala podľa dvoch scenárov. Podstata prvého bola v tom, že zakladatelia IPF predali časť akcií fondu alebo si požičali. Za peniaze kúpili kontrolný balík akcií a navždy hospodárili s majetkom IPF vo svoj prospech.
Podstata druhého scenára bola tá istá, odlišovala sa len tým, že niekto iný získal kontrolný balík a zakladateľov vymenil v predstavenstve aj v dozornej rade. Podobná situácia bola aj v podnikoch privatizovaných kupónovou metódou. V anglosaskej odbornej terminológii sa podobnému javu hovorí asset stripping, u nás sa vžil termín tunelovanie.
To napomohlo aj to, že sa IPF zlúčili s akciovými spoločnosťami a tým automaticky odišli spod dohľadu ministerstva financií. Potom si majitelia kontrolných balíkov akcií bývalých fondov mohli robiť s ich majetkom doslova, čo chceli.
Prvá vlna kupónky umožnila súčasným finančným skupinám získať imanie pôvodne patriace občanom, ktorí im dali mandát na správu svojho majetku. Jednoducho vyhľadali a využili medzery v zákonoch, kvalitných právnikov a nezávislosť dozorných orgánov a súdnictva.
Masový typ bezodplatnej privatizácie naštartoval parazitické javy v postkomunistických ekonomikách – finančné podvody, tunelovanie, korupciu nielen pri kúpe akcií, zhoršenie správy hospodárskych jednotiek, rozbitie veľkých životaschopnejších podnikov na menšie, rozpredaj a likvidáciu ich aktív, zánik výskumu napojeného na výrobné prevádzky. Kultúra v ekonomických a spoločenských vzťahoch sa ocitla na bode mrazu.
Výsledkom celého tohto zložitého procesu sa nestal „ideál vyspelého kapitalizmu“, ale model „klientskeho politického kapitalizmu“.