Obmedzená predstavivosť
Podstatná časť Grékov bude v nedeľu opäť voliť politické strany, ktoré nie sú iba proti opatreniam diktovaným oboma týmito inštitúciami, ale aj proti neoliberalistickej verzii kapitalizmu. Väčšina protestných hlasov je totiž ľavicových.
Svetové médiá prinášajú plno informácií o tom, že Gréci nesúhlasia s úsporným balíkom, zriedka sa však zmienia o dôvodoch. Gréci odmietajú uťahovaním svojich opaskov zachraňovať cudzí súkromný kapitál, najmä nemecký. „Záchrana Grécka“ v réžii EÚ a MMF sa spája so záchranou sociálnoekonomického modelu takmer do detailov. A to Gréci, ktorí kapitalizmus beztak veľmi nemilovali, odmietajú. Chcú najmä znárodniť banky a niektoré iné hospodárske subjekty.
Aj to je príčinou nevôle EÚ a MMF, ktoré sú postavené na neoliberalistických základoch a odhodlané zachraňovať tento model. Jej výrazom je kritika smeru, ktorým sa posúva spoločnosť a politika pod Akropolou. Kľúčový spor teda nie je o tom, či zachraňovať ekonomiku, ale či to robiť za cenu zachovania systému v aktuálnej podobe.
Asi pre ideologickú cenzúru sa predstavivosti Západu vymyká možnosť systémovej reformy, teda odmietnutie plánu záchrany v súlade s doterajším systémom, ktorý z pohľadu Grékov zlyhal. Už dlhšie sa tu straší „katastrofickým scenárom“, ak Gréci budú zajtra voliť tak, ako by zjavne voliť chceli. Mnohí v Bruseli či Berlíne sa utešujú názorom, že pokus o reformu systému v krajine pod Akropolou by zvyšok únie potrestal stiahnutím kapitálu. Grécka ekonomika sa totiž neudrží bez objemných investícií, na ktoré dnes nemá.
Tomuto scenáru však môže brániť niekoľko faktorov. Iné zase „katastrofický scenár“ či snahu potrestať Grécko za jeho politický odklon môžu preniesť do západnej Európy. Geopoliticky vzaté, Západ už nie je jedinou investičnou veľmocou. Ďalšou je Čína.
Z krátkodobého hľadiska môžu Atény realisticky zastrašovať západných partnerov opatreniami, ktoré by krízu EÚ zhoršili. Viacerí politici to naznačili poznámkou, že za útrapy ich vlasti môžu platiť aj iní. A predstava izolácie Grécka nie je reálna pre jeho strategickú polohu.
Spomínané skutočnosti sa v západných i našich médiách takmer nespomínajú, čo znamená snahu udržať diškurz v neveľmi rozumnom rámci výberu: systém alebo katastrofa? Zjavne s cieľom zabrániť, aby sa Grékmi inšpirovali iní. Zodpovedá to politickej línii vedenia EÚ a MMF, no zaráža rozsah tejto ideologickej obmedzenosti.
V 80. rokoch minulého storočia bol napríklad vo Francúzsku bankový sektor verejný (znárodnený), tak ako aj veľká časť ekonomiky. Požiadavka Grékov na systémový stav podobný nedávnej situácii v niektorých západných štátoch sa dnes interpretuje ako niečo nepredstaviteľné. Takáto možnosť sa pri úvahách o riešení krízy vôbec nediskutuje, hoci grécka verejnosť vyslala týmto smerom požiadavku.
Namiesto toho sa vedenia EÚ a MMF vyhrážajú Grékom, keď vyslovia názory, ktoré sa už nedajú potlačiť. Inými slovami, vedenie dnešnej EÚ a Západu celkovo sa správa ako vysoko ideologicky ortodoxný a „zamrznutý“ režim, ktorý nie je ochotný akceptovať ani len malé odchýlky od presne vymedzenej generálnej línie.
Takto sa správajú uzavreté, nereformovateľné systémy v poslednej fáze krízy, keď sa záujmy ich vedenia už načisto oddelili od spoločnosti. Príčinou následného krachu však bude práve táto uzavretosť a nereformovateľnosť. A nie to, že ľudia stratili vieru v aktuálnu verziu „pravdy“ o najlepšom usporiadaní spoločnosti.