Skvelý rozprávač Warhol

Veronika Šikulová, spisovateľka | 29.04.2012 22:00
V sobotu sme boli v múzeu Andyho Warhola. Pre Slovákov v Pittsburghu vlastne povinná jazda. Do tretice všetko dobré, konečne sme tam napriek všetkým obchádzkam v meste, kde sa stratíš ako špendlíková hlavička, trafili.

Múzeum má sedem poschodí, choďte výťahom a schádzajte smerom nadol alebo to berte po schodoch, ruksak si môžete dať cez plece, ale nie na chrbát, ak chcete, na ruky môžete vziať aj dcéru – povedala pani na recepcii…

Náš (aj môj) slovenský pohľad na čudo zvané Andy Warhol býva veľmi zjednodušený tým, čo sme akože o ňom prečítali a počuli, podfarbený národnou hrdosťou, no v skutočnosti si väčšinou o ňom väčšina nemyslí takmer nič a pri zmienke o Warholovi niekde v kuloároch našej predstavivosti blikajú obrázky s Campbellovou konzervou rajčinovej polievky, Sochou slobody či kokakolami, alebo Marilyn či Elvis. Akože až strašne americké! Tu v Amerike ma fascinovalo, ako veľmi a napriek tomu málo americké, v zákulisí aj čosi slovenské či slovanské, najmä vo výzore, a potom, známy je aj Warholov vzťah k náboženstvu demonštrovaný viacerými objektmi a celou sériou kreslených anjelov a Madon.

Najviac nás zaujali Warholove Motion pictures – pohyblivé obrázky. Warholovej posadnutosti strieborným plátnom a obrazovkou predchádzal jeho fanatický záujem o fotografiu, akési vrstvenie obrázkov, keď spúšť na fotoaparáte šťuká a sníma hoci aj umývanie zubov či tvár, zdanlivo sa nič nemení, stále ten istý záber, no medzi jednotlivými zábermi vzniká priestor, akési časové štrbiny, a cez tie vniká do záberov naozajstný život. Tvár sa mení, čelo sa vraští, prebehne neviditeľná myšlienka, po nej ďalšia, možno sled myšlienok ako idú za sebou, nepatrný pohyb rukou. Kolorované súbory fotografií tvoria obraz, v ktorom je napätie a život. To nie je americké! Ani slovenské! Je to zrozumiteľné a veľavravné.

Neskôr sa „pohyblivé obrázky“ naozaj začnú hýbať, Warhol používa kameru. Jeho „kinetické“ portréty sú tiché, bez slov, čierno-biele… Vidíme známe osobnosti šesťdesiatych rokov, neveľmi americké, trochu warholovské a veľmi ľudské. Neskôr robí filmy: spánok, jedenie, bozk. Kamera stojí a pracuje. Objekt pred ňou spí, konzumuje, bozkáva sa… Žije. A hovorí, aj keď mlčí.

Na inom poschodí inštalácie krabíc od kokakoly, banánov, polievky, tak ako ich vidíme hocikde v obchodoch, krabica sa stáva umeleckým objektom, vložená do priestoru či pohodená, interaguje so svojimi papierovými susedkami, vzniká tak až čosi ako kubistický objekt, možno viac o živote ako konzume…

Andy Warhol bol vraj plachý človek, čo sa o jeho tvorbe nedá povedať. To, čo som videla, malo grády aj výpovednú hodnotu. Hoci hovoril, že nakupovanie je americké viac ako myslenie, a on je Američan, aj tu je vidno, že mal aj veľmi rafinovaný zmysel pre humor. Možno zdanlivo iba hromadenie a zužitkovávanie dojmov zdanlivo bez akejkoľvek súvislosti, no pred sebou máte vážne dielo, ktoré vás potiahne za kabát aj srdce. Slováci Warholovci sa v Amerike nestratili a Andy ponúka celkom osobitý spôsob nazerania na svet.