Kaviár či tlačenka

Oliver Bakoš | 04.05.2012 22:00

Nič nie je zaujímavejšie ako verejné debaty o slovenskom školstve v médiách. Sú už vyše dvadsať rokov rovnaké, no pritom stále osviežujúce. V poslednom čase ma najviac potešilo, že dôjde k rozdeleniu škôl na dobré a také tie horšie. Nepôjde sa v tom vraj až celkom na doraz, lebo ani tentoraz sa nebude brať do úvahy, koľko má ktorá škola vo svojom pedagogickom zbore laureátov Nobelovej ceny, ako je to vraj vo svete pri hodnotení univerzít zvykom.

Je potešiteľné, že v tomto bode budú mať fakticky všetky školy rovnakú štartovú čiaru. Podrobia ich však prísnejším nárokom, aby sa nejaká tá cena v budúcnosti vynorila. Nobelovu cenu v hodnotení učiteľov takto bude možné uplatniť síce iba nepriamo, ale zato takmer vždy.

Teda aj keby slovenský vzdelanec od západných kolegov pochytil šarmantný rozmer ich samohodnotenia, v ktorom by sa najčastejšie neudelenie Nobelovej ceny dalo považovať za celkom zvláštny kapric príslušných inštitúcií, od tohto momentu mu to vôbec nepomôže. Mohol by nahlas vymenovať a dôkazmi podložiť svoje zásluhy (ako to vedia napr. politici alebo moderátorky už na začiatku kariéry), mohol by zdôrazniť svoj bezbrehý altruizmus, obetavosť, roky preživoreného rodinného života, aby ho napokon skolila celkom jednoduchá otázka: „A kde máš nobelovku? Ukáž, sedlák!“

V našom školstve totiž pomerne často ide o obľúbenú hru na „ukazovanie“. Ukáž výpis z trestného registra, ukáž odpis z trestného registra či vysvedčenie z gymnázia, ukáž, čo si mal z matematiky, zo slovenčiny… Je to iba podnet, aby sa učiteľovi (s patričným výsmechom) spočítalo, čo všetko ešte nemá: „Nemáš kurz, nemáš atestáciu, aprobáciu, citáty…“

Dosť veľa ľudí po nežnej revolúcii prekvapilo, že žijúci držitelia Nobelovej ceny nenaskákali do prvého lietadla a neprišli učiť na Slovensko. Ostalo to tu iba na tých „nešikovných“, teda našich. Vtedy išlo o nejakých 80 eur mesačne. Dnes už je to hádam aj osemkrát viac, no ešte stále tu napodiv nie sú. Navyše vôbec sa nepremyslela koncepcia, ako bez použitia násilia na slovenskej škole zadržať toho, kto by túto cenu skutočne získal.

No nie je to jediná hra, lebo hry s učiteľom vždy pokračujú v starých obľúbených formách a odvíjajú sa od odmeňovania. Napríklad: „My ti dáme tlačenku a ty nám z nej spravíš kaviár! Chceme kvalitu!“

Už sme zažili školstvo podľa „záujmu“. Ukázalo sa, že záujem o matematiku je o niečo menší ako o jazyky. Nik to nečakal! Najnovšie vraj budú vzdelávanie určovať potreby rozličných odvetví. Trh práce potrebuje chemické, elektrotechnické alebo automobilové vzdelanie. Aby ľudia lepšie vedeli viesť chemický, elektrotechnický alebo automobilový život.

„Asi to bude jednoduchšie!“ zavrátila ma priateľova manželka v pesimistickom rozmachu. „Veď to tu už bolo: na dobrú školu budeš potrebovať tlačenku, aby si po jej skončení do seba tlačil už iba kaviár!“