Vľúdne ucho
Prejav dievčatka bol naliehavý a emotívny. Severn hovorila za deti, zvieratá a rastliny, ktoré my dospelí deň čo deň ohrozujeme svojím nešetrným správaním, o zásobách pitnej vody, ktorú si sami špiníme, o kyslých dažďoch, čo nám tak krásne pršia z neba, prihovárala sa dospelým, nielen tým, čo ju počúvali, dospelým na celom svete, ktorí Zem dennodenne ohrozujú a ničia. Položila zaujímavú otázku: „Museli ste aj vy ako deti premýšľať o týchto veciach ako my a báť sa?“ Jej vystúpenie mi pripomenulo scénu zo sci-fi, kde v akomsi veľkom kokpite sedí zvyšok obyvateľov Zeme, všetko živé je fuč, a oni dumajú, ako svet zachrániť, koho ešte obetovať. Vo filme sa obyčajne na Zem valí nejaká iná planéta, obrovský meteorit či netvor, ktorého treba zneškodniť. Tu v „reále“ sa na Zem „valíme“ my ľudia.
Malá Severn medzitým vyrástla, ale jej prejav nezostarol, naopak, stal sa naliehavejším, medzitým „bijú“ na poplach ďalší a ďalší, z radov dospelých či detí, všetci vieme, že každý deň zomiera na našej „krásnej a zelenej“ planéte veľa ľudí od hladu či smädu, veľa stromov a rastlín a nemusíme ísť po príklad iba do dažďového pralesa, stačí sa pozrieť z okna a spomenúť si, ako naše výhľady vyzerali ešte pred niekoľkými rokmi, spomenúť si, ako vyzerali naše rána, keď sme otvorili okno a počuli spievať vtáky. Tých nám nad hlavou lieta menej a menej, vtáčence, zvieratá aj stromy nám uhli, dennodenne sa pozeráme v správach na utrpenie v rôznych podobách na rôznych koncoch sveta, nedojíma nás to, naopak, ďalšiu porciu hrôzy „zhltneme“ v podobe akože drsnej reality šou, hoci tú najdrsnejšiu, mládeži neprístupnú „reality šou“ žijeme. Skáčeme zo strašných mostov, škriabeme sa na neuveriteľné kopce a potom o tom podávame správy, brázdime vodopády, nechávame sa vešať za nohy, ruky, zahrabávať za živa, rezať, pichať mučiť, tetovať, chýba nám adrenalín, pritom keby sme chceli, pre každého jedného má už svet nachystanú jeho „adrenalínovu“ injekciu. Štatistiky, dokumentárne filmy či fotografie nemusia byť len zďaleka, stačí vyjsť pred bránu a chvíľu sa pozerať… Loď sa potápa, spodné paluby sú zaliate vodou, a na tých vrchných sa naťahujeme, kto krajšie tancuje…
V Rožňave vraj chlapík v noci na vlastné náklady opravuje výtlky na chodníkoch a pláta diery cementom na cestách. Pod správičkou, ktorú som čítala na internete v novinách, je rozsiahla diskusia plná posmeškov. Nie, netreba brať kelne, o cesty by sa mali starať mestské či obecné samosprávy, možno nám však ukázal smer. Každý z nás môže zachraňovať Zem, len na to nesmieme zabúdať, alebo si treba spomenúť vo vhodnej chvíli. Zvieratá ani rastliny na pôdu OSN nepustia, počúvajme ich, možno nám niečo hovoria, možno nám už dlho niečo chcú povedať, len sme pre ne stratili vľúdne ucho.