Pásmo cudnosti

Kramáre ležia nad Bratislavou, jednostupňový rozdiel a chlad z Koliby udržiavali sneh na sídlisku o týždeň dlhšie ako dole v meste. Dole sa začínalo tam, kde chodí trolejbus a v dolnom obchode mali, občas, kindervajíčka.

Najskôr sme pozbierali z celého okolia drevené palety a za poobedie postavili na ulici mantinely. Ihrisko sa mierne zvažovalo a popod ním viedlo potrubie z teplárne za naším domom. S kuričom sme vyjednávali, aby kúril menej. Vedeli sme, že sa ľad v strede ihriska bude topiť.

Eva, ktorá nám držala palce, raz kuričovi ponúkla, že si dá za to dole tričko. No ten musel kúriť pre mladé socialistické rodiny na sídlisku. V „kancelárii“ mal nalepenú Samantu Fox a všetko, čo bolo treba k tomu, aby si vedel 15-ročnú Evu predstaviť aj bez ústupkov.

Večer sme začali polievať. Vedeli sme, že ak budeme na zvažujúcej sa strane ulice liať vodu vždy trikrát viac ako hore, rozdiel sa vyrovná a puky nebudú končiť v rovnakom rohu.

Prvú vrstvu sme kontrolovali okolo desiatej. Keď som si išiel ľahnúť, taký som býval rozrušený, že som často sedel dlhé hodiny pri okne s pánom Tragáčikom na kolenách a pozeral, či sa ihrisko začína lesknúť. Nemali sme žiadne aplikácie s predpoveďami počasia na najbližších tridsať dní, robili sme to na istotu. Tak ako sme vedeli, že keď večer uvidíme vločky na pozadí neónovej lampy, ráno pôjdeme na neďalekú Kolibu s lyžami a bobmi.

Druhú a tretiu vrstvu sme robili v jeden deň, cez víkend sme už chceli hrať. Hokejky sme ohýbali zahrievaním na plynovom sporáku v kuchyni a jemným tlakom v rebrách radiátorov. Robil som to takmer všetkým, aj pre chalanov z Cádrovej a Višňovej ulice, kde mali výborné ihrisko, s vysokými sieťami a bobovou dráhou za mantinelom.

Ku každej ohnutej hokejke sme prilepili odznak zo zátky olympusky, tričká som mal po nich plné hrdzavých „cucflekov“. Betóny sme vyrábali z molitanu, na lapačku sme sa zložili, vyrážačku sme vyrezali z dreva a oblepili hokejovou páskou.
Nehrávali sme na trikrát 20 minút, ale na trikrát dve hodiny. Cez prestávky sme jedli úchytkom medzi dverami. Dievčatá, zväčša naše „segry“, sedeli na lavičkách, obložené snehom. Platili všetky zakázané uvoľnenia, nezažili sme fauly ani reklamy či pesničky Europe, ktoré dnes hučia na štadiónoch. Jedna hokejka musela vydržať celú sezónu, lebo zber papiera a fliaš bol iba málo výnosnou aktivitou.

Museli sme hrať veľa, po škole, cez víkendy, až do poslednej viditeľnosti pod pouličnými lampami. Už vtedy sme tušili, že Bratislava je v skutočnosti južanským mestom, ktoré sa v Karpatoch ocitlo nedorozumením. Vedeli sme, že sa o pár týždňov začne všetko topiť, ľad neudržíme ani stovkami polevov, ani útokom na tepláreň, lebo už fúka od Álp föhn. V otepľovačkách je horúco aj na striedačke, kanady sa brodia v roztápajúcom sa mäkkom ľade… Bolo to naše obranné pásmo cudnosti.