Prečo?

Na tú postupnosť sme si už mohli počas dvoch rokov krízy v eurozóne zvyknúť. Neformálne stretnutia politikov na najvyššej úrovni nie sú na prijímanie rozhodnutí. Na nich sa iba diskutuje. Neformálne.

Týždne pred „normálnym summitom“ potom slúžia na približovanie názorov a hľadanie kompromisov – väčšinou len na to, aby sa aj tak zistilo, že v kľúčových otázkach sú stále veľmi rozdielne. Tak sa musí zvolať „mimoriadny summit“, na ktorom padne rozhodnutie v skorých ranných hodinách.

Stredajší neformálny summit Európskej únie bol tak trochu „mimoriadny“. Nielen tým, že bol prvým stretnutím európskych lídrov za posledné tri mesiace – kríza nás naučila na podstatne väčšiu periodicitu. Bol testovaním dôsledkov a limitov menšieho zemetrasenia, ktoré v európskej politike prebehlo.

Drastické sociálne škrty a hospodárska recesia bez viditeľnej perspektívy zlepšenia voviedli Grécko predvídateľne do slepej uličky. Španielsko je na okraji priepasti – aj vďaka tej istej politike šetrenia. Ťažisko európskej diskusie sa presúva k téme rastu. Najviditeľnejšie to dnes reprezentuje nový francúzsky prezident François Hollande.

Zrazu sa všetci zhodnú na tom, že z krízy sa bez hospodárskeho rastu nedostaneme. Všetci chcú hospodársky rast. Ostáva len otázka – ako?

Ak neuveríme v rozprávku, že na konci strastiplného pochodu dlhým slzavým údolím rozpočtovej konsolidácie sa zasľúbená krajina prosperity zjaví sama od seba, možnosti sú obmedzené. Diskusia o nich sa dnes skoncentrovala do debaty o spoločných dlhopisoch eurozóny, eurobondoch.

Prebratím spoločných záruk za dlhy sa zníži tlak na periférne štáty, zlacní sa refinancovanie ich dlhu, čo zníži pravdepodobnosť rozpadu eurozóny a vytvorí väčší priestor na investície do rastu.

Za zavedenie eurobondov už nelobujú iba nešťastníci z periférie eurozóny (teraz vedení sebavedomým Francúzskom), ale aj Medzinárodný menový fond, OECD či americký prezident Barack Obama. Hlavnou prekážkou je postoj nemeckej kancelárky.

Ak si odmyslíme teóriu o sprisahaní bankárov, socialistov a „lenivých južanov“ a o Angele Merkelovej ako poslednej obrankyni „zdravého rozumu“, neostáva nám, ako sa opýtať: „Warum?“ Prečo je najväčšia európska ekonomika profitujúca z existencie menovej únie proti kroku, ktorý je podľa rastúceho počtu hlasov nevyhnutný pre záchranu tej istej menovej únie? Dokonca o ňom Nemecko odmieta začať rokovať.

Prichádzajú mi na um len dve realistické odpovede. Buď sa súčasná nemecká vláda rozhodla očistiť menovú úniu od „otravnej“ južnej periférie (prinajmenšom Grékov) a verí, že dokáže stabilizovať zvyšok. Alebo hrá na hrane, odďaľuje kľúčové diskusie, aby účinnejšie presadila vlastnú predstavu o „správnej rozpočtovej politike“. A tak trochu aj z dôvodov vnútroštátneho zápasu politických strán.

Ak je správna druhá možnosť, už čoskoro bude musieť ustúpiť. Ak prvá, to sa máme na čo tešiť.