Mimo eurozóny

Oliver Bakoš, filozof | 29.06.2012 22:00
Školy rozdali vysvedčenia. Menej úspešní žiaci, nezriedka hlboko potupení aj najbližšími príbuznými, si už pomocou prázdnin hoja hlboké jazvy na duši. No pred mnohými rodinami sa iba teraz rozkrýva trýznivá dilema, v ktorej sa týmto netrpezlivo očakávaným školským počinom ocitli.

Z obyčajnej dovolenky je dnes veru taký problém, aký tu ešte nebol. Zostať na Slovensku, v najhoršom prípade v eurozóne, či rovno z eurozóny vystúpiť? Ak chce rodina zažiť more, musí sa rýchlo rozhodnúť. Oboje sa však predsa len napochytre nedá, dokonca ani keby človek hneď prijal maďarské občianstvo.

Nehovorím priamo o tých, čo tento problém z nevysvetliteľných dôvodov odmietajú riešiť, napríklad o väčšine učiteľov či zdravotných sestier.

„Ideš na dovolenku?“ spýtam sa s úprimným záujmom takého človeka a on na to reaguje s tým istým gestom, aké člen Národnej rady SR Béla Bugár v poslednom čase na internete ukazuje poslancovi Alojzovi Hlinovi. Tiež nemám práve na mysli kamaráta, spisovateľa, ktorý toto leto venuje bojovým umeniam, aby od jesene mohol bez obáv chodiť na Hlavnú poštu v Bratislave.

Mám na mysli obyčajnú rodinu, ktorá má istotu, že dane bude platiť až začiatkom budúceho roku. Určite nemá takýto problém rodinné spoločenstvo, v ktorom zodpovedné osobnosti pozorne čítajú a počúvajú predsedu strany Sloboda a Solidarita Richarda Sulíka.

Vypadnúť z eurozóny čo najrýchlejšie – aj keby to malo byť iba na pár hodín – to je dnes to pravé riešenie! Ale aj tu ide, aspoň z hľadiska rodiny, iba o riešenie takpovediac polovičaté. Rodina sa totiž i pri pobyte mimo eurozóny nielen zadlžuje, no ešte k tomu aj na mieste činu míňa vzácne eurá. A pritom v eurozóne to nie je vôbec iné.

Ak sa rozhodne napríklad pre Taliansko, ktoré sa má podľa všetkého podchvíľou rozdeliť, tiež nemá istotu, v ktorej polovici krajiny euro zostane. Naopak, poľahky sa mu môže stať, že sa tam v oboch poloviciach sám ocitne úplne bez eura, ako to hrozí v podstate už všade inde vrátane Grécka.

V Nemecku, Holandsku či Belgicku má obyčajný človek síce bližšie k eurovalu, no more tam býva najčastejšie neobyčajne studené. Na juh, do Španielska, ho môže zlákať chrám Sagrada Famila v Barcelone, dielo slávneho architekta Antonia Gaudího, no istotne ho oveľa viac nadchne pohľad na mnohé pozoruhodné budovy niektorej ozdravenej banky. Všade sú pieskové pláže, ktoré sú hneď po príchode plné balvanov. Všade sú útulné taverny s vôňou prístavu a s jemnými miestnymi melódiami, no tiež sú zhodou okolností plné „balvanov“, čo zásadne počúvajú iba príšerné odrhovačky z druhej polovice sedemdesiatych ro­kov.

Ak by sa ma niekto spýtal, kam má ísť na dovolenku, povedal by som mu, že je to jedno, ale aby niekam rozhodne šiel. Veď svet už nikde nie je zatlčený doskami. Ale nič zlé nespraví, ak aj navonok nikam nepôjde, no predsa „odcestuje“ aspoň do svojho vlastného srdca a stretne sa s tými, čo ho majú radi a na ktorých nemal po celý rok čas.