Diktatúra neomylnosti
Jeho štruktúry, mediálny vplyv a podpora na verejnosti sú väčšie, ako dokázal Vatikán odhadnúť. Na to, aby sme pochopili vysokú autonómiu prostredia, ktoré považuje Bezáka naďalej za svojho arcibiskupa, sa musíme vrátiť do dejín slovenského katolicizmu, keďže stál často na nesprávnej strane barikády.
Cirkevné štruktúry prežili fašizmus aj komunizmus, za čo si vyslúžili obdiv Vatikánu. Kúria považuje inštinkt sebazáchovy za dôkaz vysokej politickej životaschopnosti. Cenou za to bol presun veriacich k nezávislým formám „neofolkového katolicizmu“.
Nová generácia veriacich je rozčarovaná klérom, ktorý glorifikuje Jozefa Tisa a mal na čele ľudí ako arcibiskup Ján Sokol. Sokol si totiž milo spomína na „blahobyt Slovenského štátu“, ešte nedávno požehnával neonacistov zo Slovenskej pospolitosti a veľký otáznik visí nad jeho spoluprácou s ŠtB. Vymenovanie Bezáka považovala katolícka intelektuálna komunita za prvý krok k očiste cirkvi. Sokol predstavoval syntézu posteštebáckeho a ľudáckeho establišmentu. Proti nemu stála plejáda ostrakizovaných duchovných s väčším priestorom na hudobných festivaloch a v médiách, ako vo svojej cirkvi.
Ponovembrový katolicizmus sa pokúšal o súžitie dvoch protikladných tradícií. Prvá, založená v disente a podzemnej cirkvi si získala sympatie mládeže a vykazovala všetky črty autentického spoločenstva veriacich. Jeho predstaviteľmi boli kazatelia Anton Srholec, Janko Sucháň, Karol Moravčík a teológovia ako Miro Kocúr. Ich popularita a uznanie aj v nekatolíckych vrstvách spoločnosti bola priamo úmerná tlaku a ich šikanovaniu zo strany cirkevných štruktúr.
Druhou tragickou tradíciou sú pokusy glorifikovať Slovenský štát a snahy cirkevných hodnostárov marginalizovať jeho antisemitský charakter. Pokusy o blahorečenie biskupa Vojtaššáka sú pravidelnou súčasťou veľkých osláv, podobne ako snahy o umiestnenie Jozefa Tisa na Panteón národných hrdinov vedľa Štefánika a Štúra.
V Bezákovom prípade došlo ku konfliktu medzi neformálnym katolicizmom a jeho romantickými predstavami o postavení veriacich v cirkvi a cirkvi v spoločnosti s inštitúciou, ktorá za desaťročia zdokonalila teológiu cynizmu. Táto ponovembrová ilúzia zmizla. Nahradil ju šok zo zrážky s nemilosrdnou vertikálou neomylnosti Vatikánu. Katolícka verejnosť je svedkom toho, že existuje nedemokratický, autoritatívny a politický katolicizmus, inými slovami, zisťuje, že Vatikán sa správa ako Vatikán. Katolíci vidia, že pápež nie je iba vosková soška, ktorú si kúpili v Lurdoch, ale mocenská entita.
V každom prípade ide o zásadnú epizódu v živote slovenských katolíkov, ktorí sa desaťročia pokúšali žiť autentickú vieru v paralelných štruktúrach, vzdialených čo najviac od klerikálneho establišmentu, príliš postihnutého dejinami. Odvolanie arcibiskupa vrátilo katolícku verejnosť brutálne späť do dejín, kde politická spása neexistuje.