Radičová ako pešiak?
Vďaka nej dnes už môže napätie vnútri najsilnejšej vládnej strany popierať iba najatý dezinformátor alebo nepoučiteľný prostáčik.
Iveta Radičová skutočne nemá dôvod byť jedným či druhým. V rámci mantinelov, v ktorých ju drží jej funkcia, pripúšťa teda aspoň toľko, že „personálne nominácie robia koalícii problém“. No moment, akej koalícii? Hádam iba SDKÚ?
Ale ktovie. Možno sa vyjadrila presne. Možno sa už naozaj viac cíti ako koaličná partnerka SDKÚ, než ako jej podpredsedníčka. A prípad Paludu je len ďalšou ukážkou, že takáto konštrukcia vôbec nemusí byť len vecou vtipkovania… Spôsob, akým Mikuláš Dzurinda zvolal poslanecký klub SDKÚ okamžite po tom, čo Radičová uviedla, že s Paludom súhlasí, však môže napovedať viac, ako iba vnútrostranícke trenice.
Úvahy o tom, čo by sa dialo v prípade Radičovej demisie, majú stále jednu nedopovedanú otázku: znamenalo by to pád vlády, alebo jej rekonštrukciu? A táto otázka sa najviac láme práve v poslaneckom klube SDKÚ. Ak si niekto v tejto strane želá rekonštrukciu vlády – nielen bez Radičovej, ale možno aj s obmenami na postoch ministrov – potom je pre neho výsostne dôležité uistiť sa, že poslanecký klub počúva šéfa strany viac, ako šéfku koalície. No okrem odkazu Radičovej odkázal Dzurinda takto čosi aj zvyšku vládnej koalície. Predsedom KDH, Mostu-Híd a SaS musí byť jasné, že keď chcú niečo v koalícii vybaviť, názor premiérky je nepodstatný.
Môže mať odmietnutie Paludu aj iné dôvody? Isteže môže. Tu nám však nemusí pomôcť ani to, keby sa poslanci SDKÚ o rokovaní svojho klubu rozhovorili. Tí, čo ich upozorňujú, že svojím mlčaním len dávajú dôvody na rôzne špekulácie, majú samozrejme pravdu. Akurát, že po dlhoročných skúsenostiach s metódami práce šéfa tejto strany nie je celkom realistické myslieť si, že dôvody, ktoré v klube SDKÚ zazneli, tam zazneli v neskrátenom a necenzurovanom znení.
Je známe, že Paluda nie je človekom SaS, hoci tá ho navrhovala, ale oveľa bližšie má ku KDH. V každom prípade, nie je to človek SDKÚ. A predseda SDKÚ už minimálne raz – v roku 2003 – dokázal, že nestačí, keď je šéf NBÚ slušný. Oveľa lepšie je, keď je poslušný.
Vracia nás to oblúkom na začiatok. Ak ide o to, aby sa na čele NBÚ neobjavil niekto, u koho hrozí, že nebude lojálny, kto plánuje otvárať staré bezpečnostné previerky a kto by mohol teoreticky ohroziť „hladký priebeh“ rôznych multimiliónových zákaziek, potom osoba predsedníčky vlády je v celej hre len pešiakom, ktorého je možné bez problémov obetovať. Tým skôr, ak sa ten pešiak v očiach aktérov tejto hry správa tak, že si svoje obetovanie priam pýta.