Americký bumerang
Zvyšovanie dlhového stropu bolo od jeho zavedenia roku 1917 v americkom Kongrese rutinnou procedúrou. Napríklad Ronald Reagan zvýšil dlhový strop osemnásťkrát, George W. Bush sedemkrát. Lenže dnes je prezidentom Barack Obama a Kongres ovládajú republikáni – zástupcovia strany pod silnejúcim tlakom radikálneho populistického hnutia Tea Party.
Tea Party odmieta v mene svojich sloganov zvyšovať dlhový strop v princípe, kým „umiernení“ republikáni cítia šancu klásť si podmienky: schvália Obamovi zvýšenie, ale za cenu drastických škrtov vo vládnych programoch. Domáca americká politika tak z obsluhy dlhu vyrobila dlhovú krízu. A dnes nediskutuje o reálnej téme znižovania dlhu – hoci sa tak tvári – ale o iracionálnom probléme, ktorý sama vyrobila.
Bankrot by bol pohromou. No ani „riešenie“ v podobe veľkých škrtov nemusí byť riešením. Na nezmysel spájať staré dlhy (napríklad tie, čo vznikli po znižovaní daní za Bushovej éry) s dnešnými potrebami ekonomiky upozorňujú mnohí ekonómovia aj inštitúcie. A veľké ratingové agentúry sú už teraz takmer rozhodnuté znížiť hodnotenie dlhu USA prinajmenšom o jeden bod. Bez ohľadu na to, či sa Obama s republikánmi napokon dohodne (čo všetci očakávajú), alebo či použije svoje veto (čo mu mnohí radili od začiatku).
Zhrňme to. Zdraženie amerického verejného dlhu na trhoch a neistota – to sa deje už teraz a už teraz to sprostredkovane ohrozuje aj nás. Na druhej strane, aké východisko ponúkajú politici? Prudké škrty, ktoré môžu zastaviť beztak slabý hospodársky rast, zabrzdiť rast pracovných miest (rovnako slabý), znížiť dopyt a daňové príjmy. Napokon sa zvýši dlh, ktorý sa mal vraj škrtmi znížiť. A celé sa to vráti ako bumerang do rúk „fiškálnych jastrabov“, ktorí prídu s jednoduchým riešením: zoškrtať výdavky ešte viac…
Nepripomína to niečo? Iste. Našu vlastnú diskusiu na ekonomické témy. V nej sa napríklad nedebatuje o tom, že Grécko až do mája držalo svoje verejné výdavky hlboko pod limitom, ktorý mu stanovili podmienky prvého balíka pomoci. Samozrejme, o tom sa nedebatuje. Ono to totiž ukazuje, že problémom, ktorý si vynútil druhý balík pomoci, nie je nejaká pokračujúca rozhadzovačnosť Atén, ale neschopnosť naštartovať rast, ktorý by ich z dlhov mohol postupne vykúpiť.
To je však argument v prospech ekonómov, podľa ktorých je škrtenie na výdavkoch v čase krízy zlým riešením, pretože brzdí rast, ktorý je jediným bezpečným liekom na krízu. Ako vieme, takéto reči sú pre našich domácich jastrabíkov veľké „Nono!“. A ako tiež vieme, sú to práve oni, kto u nás tvrdí muziku.