Alibi SDKÚ?

Peter Javůrek | 15.08.2011 22:00
Hoci Iveta Radičová sa navonok tvári, akoby na hlasovanie o rozšírení eurovalu v našom parlamente bolo ešte času dosť, nie je to pravda. A hoci by sa zdalo, že nejde o nič mimoriadne (napríklad aj preto, lebo odmieta na tento účel zvolať mimoriadnu schôdzu Národnej rady), pravda nie je ani to.

Najlepšie na tom je, že premiérka toto všetko vie. Stačí sa pozrieť na to, čo o eurovale hovorí v poslednom čase ona alebo jej minister financií. Aj preto je však nepochopiteľné, prečo otáľa so spojením hlasovania o eurovale s hlasovaním o dôvere k jej vláde.

Hlasovanie má byť čo nevidieť. A jeho výsledok môže byť pre nás všetkých bolestivo mimoriadny. Pretože aj keď je pravda, že len málokto vie, čo by bolo pre záchranu eurozóny najlepšie, väčšina sa zhodne na tom, čo by bolo najhoršie. To najhoršie by bolo nedospieť k žiadnemu spoločnému rozhodnutiu a pokračovať v bezradnom vajataní.

Ak náš parlament prispeje k neúspechu návrhu rozšíriť súčasný euroval, nepomôže tým ani našej ekonomike, ani budúcnosti klubu, ktorého sme členmi. Jediné, čo docieli, bude ďalší dôkaz pre tvrdenie, že politickí lídri eurozóny a Európskej únie nie sú schopní čeliť dlhovej kríze. Nie lepšie či horšie – skrátka nijako.

Radičová, pravdaže, môže (a vlastne musí) rokovať aj s opozičným Smerom. Má to však dva háčiky. Tým prvým je postoj Smeru, ktorý trvá na tom, že svoj súhlas s rozšírením eurovalu pridá až vtedy, keď bude aj vládna koalícia jednotne za. Môžeme hovoriť o nepatričnom politikárčení, lenže to Radičovej nepomôže. A imidžu pravicovej vlády asi veľmi nepomôže ani to, keď sa bude spoliehať na európskych socialistov, ktorí by napokon mohli stranu Roberta Fica k súhlasu dotlačiť.

Druhým háčikom je fakt, na ktorý v Pravde minulý týždeň poukázal aj Anton Marcinčin z KDH. Ak by euroval prešiel vďaka hlasom Smeru, znamenalo by to, že na našej scéne v takej dôležitej otázke, akou pre nás Európa nepochybne je, vznikli dve nové zoskupenia: na jednej strane SDKÚ, Most - Híd, KDH a Smer, na druhej strane SaS a SNS. Také rozdelenie by malo potom ďalekosiahle politické dôsledky. Je na ne Radičová pripravená?

Aká iná lepšia možnosť teda jestvuje, ako spojenie eurovalu s dôverou? Richard Sulík pred rokom slávil úspech s vcelku pravdivým tvrdením, že bez jeho strany by „tradičná“ pravica nedokázala zostaviť vládu. Nech sa teda on teraz pozabáva s tvrdením, že jeho strana bude tejto vláde aj hrobárom. A keďže takejto hrozby by sa šéf SaS najskôr zľakol, premiérkino gesto by mu poskytlo vhodné alibi: je síce proti eurovalu, ale vládu predsa len preto nechce položiť.

Alebo je to ešte inak. Na svoje alibi možno čakajú v SDKÚ: oni síce boli za záchranu eurozóny, ale vidíte, nedalo sa, kvôli Sulíkovi. Takému postoju by asi najlepšie zodpovedalo to, čo teraz Radičová robí. Rokuje so všetkými, ale tú jednu ozajstnú mocenskú páku, ktorú má (hrozba pádu vlády), ako na just nepoužije. No iste, čože je to nejaká eurozóna proti Daňovému riaditeľstvu či šéfovi prokuratúry…