Cválať vpredu nestačí

Ním je to, že prichádza dosť neskoro. Ak aj môže iniciatíva nemeckej kancelárky a francúzskeho prezidenta čosi zlepšiť, môže sa tak stať až v budúcnosti, pri hasení nejakých ďalších požiarov. Na ten súčasný už veľký dosah mať nemôže. Situáciu eura by momentálne asi viac upokojilo výraznejšie zvýšenie prostriedkov v eurovale alebo hoci aj vydávanie spoločných európskych dlhopisov. Lenže kým to prvé naráža na politikov, to druhé by mohlo byť dnes aj ekonomickým nezmyslom.

Ak majú silné európske ekonomiky (ktoré, ako vidno z čerstvých dát a odhadov, beztak čelia hrozbe novej stagnácie, ak nie recesie) účinne ručiť za obsluhu verejných dlhov ostatných členov klubu, musí v rámci klubu existovať spoločná finančná politika. Bez nej by eurodlhopisy vôbec nemuseli priniesť očakávaný efekt: obnovenie dôvery v euro. Kruh sa uzatvára. Eurodlhopisy? Áno, bolo by to možné riešenie – lenže až potom, keď bude za nimi stáť spoločná ekonomická „eurovláda“.

V praxi by nemusel byť až taký rozdiel v tom, či by naozaj existovala eurovláda ako inštitúcia, alebo či by ju nepriamo tvorili koordinované postupy všetkých národných vlád. Podstatné je iné: na to, aby akákoľvek mena, teda aj euro, prežila nielen v dobrých, ale aj v zlých časoch, musí mať za sebou svoje „ministerstvo financií“.

Čosi také euro nemá. Pri jeho zavádzaní zvíťazila idea, podľa ktorej na správny chod ekonomiky postačí jedna centrálna banka, ktorá bude strážiť infláciu. Nekompetentnosť amerického Fedu, ktorá výrazne prispela k súčasnej kríze, ale aj nemohúcnosť európskej ECB pri jej hasení, sú dôkazmi, že okrem iných tu dostávajú na frak monetarizmus aj s celou slávnou rakúskou školou.

Je normálne, keď sa dnes ľudia z príslušných think–tankov snažia dokazovať, že kríza sa nijako netýka ich teórií – pretože veď tie sa ešte v ideálnej podobe nedostali do praxe. Napokon, nie je to tak dávno, čo ich predchodcovia u nás ospravedlňovali zlyhávanie „reálneho socializmu“ odkazovaním na ideálnu teóriu, ktorú vraj len kazia neideálni ľudia. Nenormálne však je, keď sa im vo verejnej diskusii pripisuje váha ako div nie jediným prenikavým mysliteľom našich čias.

A keďže turbulentná doba vždy praje šarlatánom každého druhu, črtá sa tu ešte jeden problém Merkelovej so Sarkozym. Byť lídrom, na to nestačí cválať pred všetkými na bielom koni. Líder je ten, koho ostatní v tom cvale nasledujú. A ostatní v Európe sú dnes čoraz viac zmätení, unavení a pesimistickí. Vyhliadky na aspoň dodatočné znormálnenie fungovania európskeho klubu veru veľmi ružové nie sú.