Riešiť systém, nie lekárov
O čo ide vo verejnom zdravotníctve? Všetci si platíme poistné. Niekto potrebuje penicilín, iný, žiaľ, chemoterapiu. Spoločné poistenie by malo ľuďom s rôznymi platmi, ale aj rôznymi chorobami zaručiť určitú rovnakú úroveň služieb (pod slovom „rovnakú“ pritom nemyslíme „rovnako nulovú“ alebo „tesne nad nulou“). Na to sa netreba oháňať solidaritou. Je to normálny princíp poistenia. Zdravotné odvody sú spoločný fond a poisťovne tento fond spravujú a rozdeľujú jeho prostriedky. Čo je na tom zložité?
Nič. Akurát to, že štát za svojich poistencov dlhodobo neodvádza poplatky v potrebnej výške. A ešte to, že zdravotné poisťovne rozhodujú o prerozdeľovaní vyzbieraných peňazí podľa vlastných kritérií. V praxi to znamená, že ak lekár v nemocnici ošetrí viac pacientov, ako mu vopred určila poisťovňa, má smolu. Tí pacienti navyše boli nadlimitní. A vzniká dlh. Lekár nemôže, a ak je naozajstným lekárom, ani nechce, poslať nadlimitných chorých domov. Poisťovňa však môže rozhodovať o tom, koľko a akých úkonov si v príslušnej nemocnici „objedná“.
Súkromní lekári môžu chcieť za úkony, ktoré im poisťovňa nezaplatí, inkasovať rovno od pacienta. Štátni lekári sa môžu ísť kĺzať. A počúvať pritom, akí sú nerentabilní (veď to oni vraj vyrábajú zdravotníctvu dlhy!) a akí sú nehanební, keď proti tomuto stavu protestujú. A štát – to je ten, čo poriadne neplatí ani len za vlastných poistencov – ústami svojich ministrov a politikov mudruje, ako sa v zdravotníctve mrhá peniazmi…
Zmení sa na tomto stave niečo, keď sa z nemocníc nasekajú akciovky? Začne potom platiť štát toľko, koľko má? Zdvihnú im potom zdravotné poisťovne svoje limity? Nevieme. Čo však vieme, je to, že akciovky budú môcť zbankrotovať a ísť do dražby. Mnohým sa tak splní sen: ministerstvo zdravotníctva sa bude môcť premenovať na ministerstvo súkromného zdravotníctva.
My voliči by sme potom však mali žiadať zmenu volebného zákona. Nabudúce by sme mohli vo volebnej miestnosti dostať do rúk rovno kandidačné listiny napríklad Penty, Pfizera či iných podobných subjektov. Načo sa obťažovať volením ich nesvojprávnych agentov s názvom „slovenskí politici“?
Problémov v zdravotníctve je, pravdaže, oveľa viac. No tváriť sa dnes, že hlavným problémom bude, ako nahradiť tých štyritisíc nahnevaných lekárov, a ignorovať pritom stav, pri ktorom najspokojnejší v našom zdravotníctve môžu byť sprostredkovatelia a finanční manipulanti – nie lekári a nie pacienti – znamená uhýbať pred realitou.
Kto chce, ten môže hovoriť čosi o sociálnej demagógii. Pragmatik vie, že o vyspelosti spoločnosti (ale nakoniec aj o jej ekonomickej kondícii) rozhodujú onakvejšie faktory než nejaký „deň daňovej slobody“. Napríklad zdravie jej obyvateľov.