Dva poznatky o nás

Zjavné je, že slovenská vládna koalícia nemá v eurozóne taký manévrovací priestor na chytráčenie, ako si niektorí v nej mysleli. A úmyselné zdržovanie ratifikácie dohôd v nádeji, že rozšírenie právomocí záchranného fondu zhodí zo stola niekto pred nami, by v Európskej komisii považovali za tichý pokus o sabotáž.

Sabotáž čoho? Len toho, na čom sa naši lídri v lete dohodli spolu s ostatnými lídrami členských krajín. Spomeňme si na reči o tom, ako sme v Bruseli statočne bojovali za svoje požiadavky… Ak Brusel tlačí, tak len na to, s čím všetci súhlasili. S dôvetkom, že ak má byť dohoda účinná (a ak summit nemá vojsť do dejín len ako ďalší zbytočný fototermín pre európskych politikov), musí byť ratifikovaná čím skôr.

Eurozóna premrhala dosť času váhaním namiesto činov už minulý rok, keď ešte mohlo byť všeličo ináč. Tohtoročné váhania môžu už len zvyšovať záverečný účet. Aj pre nás. Pre tých, čo si ako Ivan Mikloš myslia, že dobré riešenia sa už minuli a zostávajú nám už len tie menej zlé (aj euroval), aj pre tých, čo veria, že euroval je tá správna medicína.

Potom je tu ešte skupina, ktorá verí, že žiadny záverečný účet nebude, alebo že bude menší, keď si štáty eurozóny založia ruky a budú pekne v nemom úžase sledovať „čo to spraví“. Alebo dokonca, že Slovensko niečo získa tým, keď si založí ruky samo. Tak to aspoň ľudia z tejto skupiny nahovárajú tým, ktorí ten účet budú musieť splácať – svojim voličom i nevoličom. Áno, u nás ide v prvom rade o stranu Richarda Sulíka.

S ňou súvisí ten druhý, menej zjavný poznatok. Aspoň vládny tábor sa zatiaľ, až na výnimky, tvári, že si ho nevšimol. Predstava, že SaS zablokuje dohody vlastnej vlády, ale vláda pôjde ďalej akoby sa nechumelilo, pretože dôležitejšie než naše európske pozície budú pre ňu krajšie zajtrajšky Sulíkovej superhrubej mzdy a odvodového bonusu, je jemne povedané, vulgárna.

Poznatok o našom skutočnom manévrovacom priestore si veľmi dobre uvedomuje minister financií, ktorý včera oznámil, že dohody z júlového summitu pôjdu na rokovanie vlády už dnes. Bez ohľadu na Sulíkove bohatierske televízne reči len dva dni predtým…

Problémom pre Mikloša však nie je vláda, v ktorej SaS jednoducho prehlasujú. Je ním hlasovanie v parlamente a vyhliadky vlády po ňom. Jediným, kto vo vládnom tábore o tom uvažuje nahlas a veľmi vážne, je zatiaľ Anton Marcinčin z KDH. Nie je to po prvý raz, čo je Marcinčin vládnou „eurovýnimkou“. Čo však, žiaľ, asi vypovedá o jeho politickej životnosti viac než o životnosti koalície, ktorej je zatiaľ členom.