Dzurindovci bez Dzurindu

Peter Javůrek | 20.05.2012 22:00

SDKÚ dnes tak trochu pripomína človeka, ktorý prudko schudol. Vyzerá štíhlo, lenže koža mu na istých miestach akosi čudne ovísa. Z veľkej strany, ktorá bola počas troch volebných období najsilnejšou súčasťou vládnych kabinetov, sa stal trpaslík, ktorému prieskumy veštia tuhý boj o zotrvanie v parlamente. Jediné, čo trpaslíkovi z veľkej minulosti zostalo, sú veľké slová.

V partaji, o ktorej sa po tomto víkende už nedá hovoriť ako o strane Mikuláša Dzurindu, sa musia rozhodnúť, čo vlastne chcú. Ak chcú úprimne dokázať, že ich reštart je možný, mali by si pre budúcnosť odpustiť doslovné i obrazné „standing ovations“ mužovi, ktorý je viac ako ktokoľvek iný zodpovedný za to, že sa o reštart vôbec musia pokúšať. Na kongrese, kde sa Dzurinda lúčil s funkciou, to bolo možno ešte namieste. Všade inde a inokedy to bude od ľudí z SDKÚ už len streľba do vlastných nôh.

Bývalých voličov sotva nadchne, keď sa im namiesto „strany Mikuláša Dzurindu“ v ďalších voľbách bude núkať „strana dzurindovcov“. Skrátka a dobre, keď chce SDKÚ v budúcnosti aspoň čiastočne nabrať svoju bývalú váhu, nesmie sa tváriť, že jej volebný výsledok n jar 2012 bol nespravodlivý. Že nebyť anonyma, ktorý zavesením Gorily na internet zamiešal volebnou kampaňou, všetko by bolo v poriadku. Že vo voľbách vlastne iba prehrali.

Nie, neprehrali: zlyhali. Zlyhala celá strana, ktorá sa javila veľkou najmä preto, lebo bola napuchnutá od záľahy čakateľov na funkcie a majetky. Gorila len odhalila ilúzie o počte voličov SDKÚ. Ukázala, aká veľká časť z nich už hodný čas pociťovala k tejto strane veľmi nízku, až žiadnu lojalitu.

Prečo sa ešte dnes zaoberať Dzurindom? Pretože budúcnosť tejto strany závisí predovšetkým od toho, či sa jej podarí utiecť spod jeho tieňa. Z tohto hľadiska bolo zvolenie Pavla Freša za nového predsedu predsa len o čosi racionálnejšia, akou by bola voľba Lucie Žitňanskej. Hlavným problémom SDKÚ dnes určite nie je to, či „bola, je aj bude stranou pravicovou“. Jej hlavným problémom je, či ešte vôbec bude stranou. Či prežije.

Frešov recept nestáť na mieste, ale namiesto toho ísť hľadať voličov, je zrozumiteľnejší a teoreticky má väčšiu šancu na úspech, ako plané nádeje bratislavských funkcionárov, že voliči po čase akosi opäť docenia genialitu programu a vrátia sa aj sami. Otázka len je, kde chce Frešo tých voličov hľadať. Na „ľudovom“ vidieku vládne Smer a v mestách sa do medzery po SDKÚ pokúša vopchať SaS (a tiež Smer).

Predstavy niektorých funkcionárov SDKÚ, typu: „Tak, už sme sa dosť povenovali sami sebe, a teraz sa pustime do roboty,“ sú prinajlepšom naivné ako hrom, v horšom prípade ide o číru aroganciu.

Strana, ktorá spadla z vlády rovno na okraj voličského záujmu, nemá dôležitejšiu robotu, ako zaoberať sa sama sebou. S telom, ktoré prudko schudlo, sa treba zžiť. Máločo je v politike smiešnejšie, ako trpaslíci so silnými rečami.