Nádej umiera posledná

Peter Javůrek | 14.06.2012 22:00
Obrazne povedané, sotva vyschol atrament na článkoch o tom, aký novodobý korporativizmus nám to tu vládny Smer vlastne ide zavádzať, a na scéne je ďalší nový prvok: súčasťou stavovského rozčlenenia moci sa stáva "stav" zvaný opozícia... Ibaže by to bolo aj trochu inak. Možno sa len politici dokážu v dôležitých veciach správať aspoň občas trošku normálne. Nádej umiera posledná.

Opozičné strany majú šancu presadiť svoje návrhy na konsolidáciu verejných financií alebo na podporu hospodárskeho rastu v parlamente, vyhlásil v štvrtok po rokovaní vlády a opozície premiér Robert Fico. Vláda podľa neho na opozičné návrhy nechce pozerať politicky a ideologicky. Rozhodujúce má byť, či spĺňajú účel, pre ktorý ich do parlamentu podali, a či sú v súlade s programovým vyhlásením vlády. Toľko Fico a agentúry.

Keby sme chceli ďalej sarkasticky rozvíjať tému korporativizmu, mohli by sme teraz začať opozíciu posmešne povzbudzovať: len sa snažte, stretávajte. Keď sa budete veľmi snažiť, možno vám Smer dovolí presadiť toľko, koľko dovolil zamestnávateľským či odborovým zväzom. Či nebodaj biskupom? Nie, to asi nie; netreba mať veľké oči. Takú moc nad našimi sociálnymi demokratmi nemá v tomto štáte nikto.

Námetov na vtipkovanie by sa však našlo dosť aj bez fabulovania. Napríklad, vždy je smiešne, keď sa vládny úradník – hoci by to bol aj premiér – vyjadruje k tomu, čo má a čo nemá šancu prejsť v Národnej rade. Veru, niet krajšej ilustrácie, ako to u nás v skutočnosti je s deľbou moci a s podriadením vládnej exekutívny parlamentu. Nemenej vtipné je, keď premiér rozpráva, že s návrhmi opozície nemá problém, pokiaľ budú v súlade s programovým vyhlásením jeho vlády. To sa taký Richard Sulík pred polrokom asi sotva nazdal, že ak sa bude chcieť v roku 2012 pochváliť, že jeho strana presadila nejaký návrh na úspory v štátnej správe alebo zvýšené príjmy štátu, bude to preto, lebo to bolo v súlade s programom Smeru…

Žarty nabok. Samozrejme, je správne a prospešné, keď sa politické sily z oboch strán barikády, vládnej i opozičnej, stretávajú a diskutujú o takej vážnej veci, akou je stláčanie deficitov verejných financií.

V zbratanie, všeobecný konsenzus či inú formu idylky pravdaže nik neuverí. Jedni chcú zdaňovať spotrebu, druhí príjmy. Jedni chcú privatizovať, druhí sú etatisti, a tak ďalej. Naďalej platí, že ide stopercentne o politiku (ako môže nejsť, keď Fico hovorí o programe svojej vlády?). A koľko im asi potrvá, než sa zasa všetci rozštekajú?
Napriek všetkému však rovnako platí, že stále je to lepšie, ako keď si v roku 2002 druhá vláda Mikuláša Dzurindu myslela, že sa o svojich ekonomických reformách nemusí s nikým baviť. Dokonca, že sa o nich ani nemá s kým baviť. Ako veľmi sa mýlila, aké dosahy to malo na spoločnosť a aký krátkodychý bol osud jej reforiem, vidíme všetci.