Lúskanie rébusu
Tentoraz je summit dôležitý aj preto, lebo ide o prvé vážne meranie síl medzi Francúzskom a Nemeckom, odkedy vo Francúzsku zvíťazil Francois Hollande. V hre nie je nič menšie než budúci osud Európy.
V tejto chvíli ide o Španielsko a Taliansko, krajiny, ktoré, ak by došlo k najhoršiemu, svojou váhou môžu zlomiť väz eurovalu i celej eurozóne. S týmto posolstvom do Bruselu odišli Mariano Rajoy a Mario Monti – premiéri, ktorí na jednej strane zavádzajú všetky reformy a úsporné opatrenia požadované európskou ekonomickou garnitúrou, na druhej strane vedia, že bez zásadného zlomu im to celé bude nanič. Ich heslom je „okamžitá akcia“.
V rétorike nového francúzskeho prezidenta sa toto heslo momentálne prekladá takto: eurozóna musí byť pripravená rozložiť dlhy svojich členov na celok. Spoločné eurodlhopisy by vďaka zárukám silných a relatívne zdravých ekonomík, najmä Nemecka, neboli na trhoch zaťažované takými úrokmi, ako je to v prípade jednotlivých problémových členov. Napríklad výnosy zo španielskych desaťročných dlhopisov sa už nebezpečne blížia k sedempercentnej hranici, ktorá sa považuje z hľadiska španielskej vlády za neudržateľnú.
Pred neformálnou „stredomorskou koalíciou“, vedenou Hollandom, však stojí zdanlivo neprekonateľná prekážka. Angela Merkelová, ktorá vzhľadom na blížiace sa nemecké voľby v žiadnom prípade nemôže priznať, že jej doterajšia politika kupovania času – ktorú vďaka názorovo spriaznenému Nicolasovi Sarkozymu až donedávna nasledovala celá Európa – sa už vyčerpala, či ukázala chybnou.
Okrem politického záujmu CDU sú v hre aj záujmy ekonomické. Nemci si zatiaľ môžu dovoliť (politicky i ekonomicky) platiť najviac zo všetkých Európanov do eurovalov a podobných fondov. Čo ale určite nechcú, je prísť o výhody plynúce z výsadného postavenia. Eurobondy pre nich nikdy nemôžu byť výhodnejšie než ich federálne Bundy.
Typické je, že obe strany tohto sporu sa zaklínajú potrebou tesnejšej integrácie. Akurát „hollandovci“ tvrdia, že prvým krokom musí byť spoločné rozloženie dlhov, kým ,,merkelovci" oponujú, že najprv musí prísť spoločná kontrola. Bez toho, aby Brusel účinejšie kontroloval tvorbu národných rozpočtov, nemá deľba dlhu nijaký zmysel, dôvodia. Lenže na taký dozor, ktorý by nad národnými vládami a parlamentmi vykonával „nikým nevolený bruselský establišment“, nie sú dnes pripravení Francúzi ani mnohé iné členské krajiny.
Eurozóna a Európska únia pritom potrebujú oboje naraz. Fiškálnu kontrolu i spoločnú fiškálnu politiku. Tento rébus sa, pravdaže, sotva podarí rozlúsknuť do najbližšej nedele. No už aj spôsob, akým sa ho rozlúsknuť nepodarí, môže veľa napovedať o ďalšom vývoji na našom kontinente.