Výmena úloh

Premiéri Talianska a Španielska Mario Monti a Mariano Rajoy odchádzali maximálne spokojní, kým nemecká kancelárka Angela Merkelová prinajlepšom iba s tým, že nebola úplne porazená. Na summite sa práve ona stala európskym lídrom, ktorý ustupoval najviac.

Asi najväčším Merkelovej ústupkom bol jej súhlas s tým, aby euroval pomáhal bankám priamo, a nie sprostredkovane cez národné vlády ako doteraz. Peniaze, ktoré prejdú rovno do bánk, nezvýšia dlh tamojšej vlády. Pretne sa tak diabolský kruh, v ktorom sa pomoc z eurovalu mohla postupne pre štáty javiť ako väčší problém, než bol ten pôvodný, ktorý sa mal takto odstrániť.

Pochopiteľne, ak peniaze nepôjdu cez miestnu vládu, bude to znamenať, že euroval majetkovo vstúpi do dotknutých bánk, ale aj to, že prípadný krach niektorej z nich nebude problémom miestnej vlády, ale eurovalu. Čiže európskych daňových poplatníkov. Práve tento risk bol hlavným argumentom, pre ktorý kancelárka ešte pred týždňom čosi podobné striktne odmietala.

V noci zo štvrtka na piatok však nedostala šancu. Taliansko so Španielskom pohrozili, že zablokujú schvaľovanie Paktu rastu, pričom za ich chrbtami stál francúzsky prezident Francois Hollande. A tak sa musel, ako napísal Le Monde, priamo uprostred večere európskej dvadsaťsedmičky zimprovizovať summit eurozóny, ktorý potom trval až do piatkového rána.

Dohodlo sa tiež, že ESM (trvalý euroval) bude môcť nakupovať vládne dlhopisy a stláčať tak dole ceny, za ktoré si vlády požičiavajú na trhoch. Podmienky, za akých štáty v budúcnosti dostanú pomoc, budú oveľa mäkšie ako tie, ktoré svojho času dostalo Grécko. Na politiku a ekonomiku zasiahnutých krajín už nebude dozerať „trojka“.

Na druhej strane, podmienkou priameho sanovania bánk z eurovalu má byť vznik jedného centrálneho orgánu dohľadu nad všetkými bankami v eurozóne. Práve to je jeden z mála kompromisov, ktorými sa bude môcť doma pochváliť Merkelová.

Prísnejšia centrálna kontrola v rámci bankovej a fiškálnej únie je predovšetkým nemeckou agendou. Agendou niektorých iných štátov je zasa odmietať ju s tým, že nehodlajú odovzdať svoju národnú politiku do rúk „nikým nevolených úradníkov z Bruselu“. Výkriky tohto typu sa z času načas ozývajú aj z Ríma, Madridu či z Paríža. Merkelová napokon teda nebola celkom jediná, kto v noci zo štvrtka na piatok ustupoval.

Ovce sú možno celé a vlci sú možno sýti, lenže dôležitejšie je to, že si vymieňajú úlohy. Tentoraz nemeckú kacelárku zahnali do kúta a „vlkmi“, ktorí ju tam dostali, boli Španieli a Taliani s podporou Francúzska. Také veci sa, pravdaže, stávajú častejšie, lenže tentoraz bola v hre tá najdôležitejšia a najvážnejšia agenda. A to sa zase tak často nevidí.