Poučné i bez predpony
Takmer dvojnásobne predražené povinné zmluvné poistenie pre vozidlá rezortu obrany sa zdá byť škandálom aj bez infantilných predpôn. Dokonca škandálom trojnásobným.
V prvom rade tu zaváňa cena. V roku 2012 je už takmer nemožné veriť na istý druh náhod pri narábaní s verejnými peniazmi. Pravdepodobnosť, že nejaká poisťovňa náhodou ponúkne najvyššiu cenu, že niekto na ministerstve náhodou vyberie akurát túto poisťovňu, hoci druhá ponuka bola lacnejšia, a že ďalší uchádzač vzniesol námietku, ktorú však potom náhodou stiahol tesne pred jej prerokúvaním, je skrátka nižšia ako tá, že vás zajtra trafí meteorit.
O trestných dohrách si netreba robiť zbytočné ilúzie. Spor o to, či nejaká cenová ponuka bola, alebo nebola zámerne nadhodnotená, je ezoterikou takého rádu, na aký naše prostredie ešte nedorástlo. I bez vyšetrovania je však zrejmé, čo konkrétne tu smrdí: vyzerá to, že niekto sa chcel možno nie „meganabaliť“, ale zato aspoň nabaliť.
V štátnej inštitúcii nemusíte kradnúť všetko, čo nie je priklincované. Stačí si ulievať: trochu z obstarávania kancelárskych potrieb, trochu z pohonných hmôt, trochu z objednávok opráv a tak ďalej. Ono sa vždy čosi nájde. Hoci aj upratovanie za miliardu – jeden taký minister tu už bol, ktorý na to doplatil. Zhodou okolností za tú istú stranu ako ten dnešný.
„Objav“ ministra Martina Glvača teda sotva možno nazvať prelomovým, ale to určite neznamená, že nad ním treba mávnuť rukou. Len tak mimochodom, deväť miliónov eur, to je zhruba dvestosedemdesiat miliónov starých korún.
Druhá rovina škandálu spočíva v dátumoch. Vtedajšia premiérka a zastupujúca ministerka obrany Iveta Radičová ešte na jeseň 2011 po odvolaní Ľubomíra Galka vydala zákaz podpisovať v rezorte akékoľvek zmluvy. No akoby to nestačilo, táto konkrétna zmluva bola podpísaná nielen štvrť roka po zákaze, ale ešte aj deväť dní po voľbách. Keď úradníci podpisujú veci, o ktorých musia vedieť, že ich už o niekoľko dní či hodín podpisovať nebudú môcť, je to opäť ten druh náhod, na ktorý v našich končinách nemožno uveriť ani uprostred zimnice. No a tu podpisovali dokonca s vedomím, že to majú priamo zakázané.
Tretia rovina je politická. Keď si teraz Galko s Radičovou prehadzujú politickú zodpovednosť, bolo by to azda aj komické, nebyť vonkoncom nie komickej reality ich vládnutia v rokoch 2010 – 2012.
Na ministerstve obrany za panovania SaS (Galko sa márne vyhovára – aj po jeho odchode to boli „jeho“ ľudia) vládol rovnaký neporiadok, rovnaké plytvanie – ak už nechceme povedať, že rovnaké zlodejinky – ako všade inde. A spôsob, akým pritom títo ľudia odmietali rešpektovať predsedníčku vlády (!), jasne napovedá, ako je dobre, že sa celý ten cirkus skončil predčasne.
I keby nemalo byť celým ponaučením z tejto kauzy nič viac ako len toto, je to kauza nanajvýš poučná. Aj bez predpôn.