Samodiagnóza

Pravdaže, nie z reproduktorov a už vôbec nie s rámusom. Najskôr len pošepky. A možno len v duchu. Aj za oveľa menšie „zločiny“ sa vtedy mizlo navždy v sibírskej pustatine. A čo myslíte, koľko a akých šťavnatých vulgarizmov vtedy asi zaznievalo medzi veriacimi na adresu „červených diablov“?

Časy sa radikálne zmenili: agenti KGB sa v obrázkových magazínoch predstavujú v supermanských mačovských prevlekoch a pózach a duchovní im robia predvolebných nadháňačov hlasov. Trón a kríž sa opäť spojili v pevnom objatí.

Ale zmenili sa tie časy rovnako radikálne pre obyčajných Rusov? Tí dostali opäť raz odkaz: hovorte si čo chcete, ale len tam a tak, ako vám to štát dovolí. Inak vás môže poslať do tábora a tých, čo sa vás verejne zastanú, bude aspoň policajne šikanovať.

To je totiž jediné skutočné posolstvo procesu s Pussy Riot. Ak by mali byť naozaj súdené za výtržníctvo, nemohli byť poslané na dva roky do pracovných táborov, ale podľa samotných ruských zákonov mali byť nanajvýš ak pokutované. Na súde však očividne nešlo o žiadnu duševnú ujmu niekoľkých zamestnancov chrámu, ale o politickú moc. A viac než o tie tri mladé ženy išlo o všetkých ostatných občanov mimo súdnej budovy.

Hockomu sa forma, akú si Pussy Riot pre svoj protest zvolili, nemusí páčiť. Nuž, nie každý sa narodí s hlasom Joan Baez, a nie každý protest musí vyzerať ako slávnostná školská akadémia. Lenže v skutočnosti ani o tú formu na súde až tak veľmi nešlo. Myslíte, že keby boli do Chrámu Krista Spasiteľa rovnako neohlásene vtrhli nejakí pankáči so songom: „Bohorodička, vyžeň Sergeja Udaľcova,“ boli by tiež skončili v klietke ako nebezpečné zvery? Nie; oveľa dôležitejšie než to, či sa nám páčia prejavy Pussy Riot, je to, či sa nám páči forma štátnej odvety.

Keď sa v zime a na jar pred prezidentskými voľbami pravoslávny patriarcha Kirill znížil do úlohy politického roztlieskavača Vladimira Putina, rozhodli sa Pussy Riot odpovedať mu na jeho „domácom ihrisku“ – v chráme. To, čo sa dialo odvtedy (a čo vyvrcholilo včerajším rozsudkom), iba odhalilo, ako presne trafili. Zosmiešnenie a poníženie autority vám neodpustí žiaden autoritársky systém. Cirkevný či svetský. Diagnózu si tak Kirill aj štát vystavili sami.

Ruské protesty proti „zasahovaniu do vnútorných záležitostí Ruska“ diagnózu len potvrdzujú. V civilizovanom svete už dávno platí, že ľudské práva a slobody nemôžu byť „vnútornými záležitosťami“ žiadnej vlády, žiadnej politickej reprezentácie. Pretože sú univerzálne. Keby neboli a keby na ich dodržiavaní v minulosti netrvali iní v náš prospech, ani my by sme sa dnes nemohli hádať o politike, o moci a o autoritárstve. Na to by sme nemali zabúdať – nielen pri čítaní správ z Ruska.