Sľuby sa sľubujú

Smer už v roku 2005 zahrnul do svojho programu opatrenia, ktoré mali postupne viesť k zvýšeniu podielu verejných výdavkov na vzdelávanie, školstvo a vedu na päť percent hrubého domáceho produktu. Podobne si to stanovovali aj ostatné politické strany.

Skutočnosť je však taká, že naša republika sa v tomto smere v rámci krajín OECD stále nachádza v poslednej tretine. Ďaleko za Maďarskom a Poľskom (to malo 6 percent už v roku 2007), väčšinu severských krajín a USA ani nespomínajúc. A to nehovoríme o absolútnych číslach, ale o percentách! Ak sme v OECD zaznamenali dajaký rekord, tak to bol prepad v rokoch 1995 až 2007, keď sa na Slovensku tento pomer voči HDP znížil zo 4,7 na 4 percentá. Jednoducho, v ekonomicky ťažších, no aj v tých úspešnejších obdobiach sa šetrilo – na nesprávnom mieste.

Dôvod, prečo nejde viac prostriedkov napríklad do vysokých škôl, vysvetľoval viacnásobný šéf financií Ivan Mikloš i v časoch relatívnej hojnosti tým, že pokiaľ sa školstvo nezreformuje, peniaze doň nepotečú. Ale už nedodal, prečo jeho partneri vo vláde otáľali so zásadnými zmenami, ak teda pod nimi nerozumeli iba to, že sa štúdium spoplatní.

Akoby vrchnému správcovi štátnej pokladnice vyhovovalo, že sa aj v tomto rezorte bude za každú cenu šetriť. Moderné školstvo a veda, ak majú naozaj fungovať, potrebujú na svoj rozbeh investície. Ale ak politici, najmä tí na ministerstve financií, myslia na efekty svojho vládnutia iba horizonte jedného volebného obdobia, tak sa to nikdy nemôže skončiť dobre. Mali by byť tí zo Smeru odlišní? Iste, ak to so svojimi volebnými programami mysleli vážne.

V predbežnom návrhu rozpočtu na budúci rok by výdavky na školstvo mali narásť o 16,6 milióna eur, teda o 0,7 percenta. Ale toto neveľké zvýšenie sa má zabezpečiť zo štrukturálnych fondov EÚ. Zdroje od štátu klesnú. A vieme, ako my Slováci dokážeme využívať peniaze prisľúbené z únie…

Podľa odborníkov navrhovaná suma nestačí na rozvoj priorít, s ktorými ministerstvo školstva počíta. Zdá sa, že argumentov, prečo to nejde, je tradične viac, ako prečo by to malo ísť inak. Od tvrdenia, že nastupujú demograficky slabšie ročníky a tak by sa mali mnohé školy zrušiť, cez 10-percentné viazanie výdavkov na tovary a služby, až po argument, že už netreba financovať rekonštrukciu zimného štadióna v Bratislave (A čo bude s národným futbalovým štadiónom?).

Iste, rokovania o jednotlivých kapitolách budúceho štátneho rozpočtu sú ešte otvorené, no prevratné zmeny sa neočakávajú. A tak pred každými parlamentnými voľbami opakovaná svätá pravda, že školstvo a veda patria medzi najefektívnejšie výdavky verejných financií, a preto by sa mali čo najviac podporovať, naďalej ostáva iba vzdialenou métou.