Tretí sektor na križovatke

Martin Bútora, Inštitút pre verejné otázky | 03.04.2012 12:00
Tretí sektor a občianska spoločnosť opäť raz stoja na rázcestí. Nevdojak to ilustrujú dve nedávne podujatia.

Prvé pripravili organizácie, ktorých poslaním je podpora vzdelaných a spoločensky zodpovedných občanov. Fórum donorov, Centrum pre filantropiu, Európsky kontaktný bod Slovensko poskytujúci poradenstvo o programe Európa pre občanov 2007 – 2013, Manageria, Priatelia Zeme-CEPA a Slovenské centrum fundraisingu v atraktívnom priestore bývalej továrne Cvernovka zorganizovali konferenciu pod príznačným názvom „Kríza a tretí sektor: inšpirácie pre občiansku spoločnosť“. Účastníci hľadali odpovede nielen na to, ako kríza ovplyvňuje životaschopnosť tretieho sektora, ale aj na to, ako môžu aktívni občania a mimovládne neziskové organizácie (MNO) pomôcť pri vyrovnávaní sa s krízou.

Druhé podujatie pripravil dezignovaný premiér Robert Fico, keď k okrúhlemu stolu pozval zástupcov odborov a zamestnávateľov, miest a obcí, niektorých cirkví, vedy a školstva. Zámerom bolo využiť pri tvorbe programového vyhlásenia vlády kapacitu a skúsenosti sociálnych partnerov. Kto všetko bude patriť medzi tých, s ktorými chce budúca vláda konzultovať, nebolo celkom jasné, faktom však je, že predstavitelia MNO, aktivistky z ľudskoprávnych združení či zástupcovia národnostných menšín pozvanie nedostali.

Podobne nie je zatiaľ zrejmé, ako nová vláda naloží s dedičstvom, aké za sebou zanecháva splnomocnenec pre občiansku spoločnosť Filip Vagač. Opierajúc sa o čulý dialóg s MNO a so štátnou správou i o dve rozsiahle expertné štúdie jeho miniúrad vypracoval koncepciu rozvoja občianskej spoločnosti a akčný plán otvoreného vládnutia. Duch oboch dokumentov hovorí o tom, že ak štát poskytne občanom väčší priestor, bude môcť zužitkovať ich inovatívny prínos pri riešení sociálnych, environmentálnych či zdravotných problémov.

Tretí sektor ako súčasť občianskej spoločnosti na Slovensku má za sebou bohatú históriu. Tisíce malých združení, klubov či dobrovoľníckych zoskupení vykonávajú nezastupiteľnú prácu, pomáhajú prekonávať zakorenený pocit občianskej bezmocnosti, zlepšujú kvalitu života, slúžia ako spätná väzba a kontrola výkonu moci i ako zdroj alternatívnych politík, obhajujú záujmy skupín občanov vrátane menšín, ponúkajú nenahraditeľné služby.

Na svoj rozvoj potrebujú partnerov vrátane štátu. V 90. rokoch sme zažili konfrontáciu medzi vládou a tretím sektorom. Neskôr sa presadzovala aj spolupráca či vzájomné dopĺňanie v poskytovaní služieb. Nebolo to bez problémov, a predsa sa mnoho dobrých vecí podarilo. Princíp korporativizmu, o aký sa začína usilovať nastupujúca vláda (uplatňuje sa aj inde, spomeňme aspoň Nemecko), býva úspešnejší vtedy, ak je v ňom výrazne prítomný prvok občianskej participácie. Pre časy krízy to platí dvojnásobne.

Podarí sa zužitkovať a rozmnožiť pozoruhodný sociálny kapitál, aký sa skrýva v dobre fungujúcom treťom sektore a zdravej, sebavedomej občianskej spoločnosti? Alebo nás opäť čakajú problematickejšie časy? V tejto chvíli je loptička na strane nastupujúcej vlády.