Z kazateľnice priamo do spálne

Ako hovorí jedno slovenské príslovie, boh stvoril vrany a čert politické strany. Je neisté, koho autorka príslovia myslela pod vranami, a či to vôbec bola alegória. Politické strany stvorené čertom si však vieme vybaviť všetci aj bez alegórií. Ak na Slovensku povieme boh, jedným dychom zväčša dodávame cirkev; a ak hovoríme o cirkvi, automaticky hovoríme o cirkvi katolíckej. A o jej moci. O morálke. O jej vplyve a o tom, aký silný ten vplyv je, aké má hodnotové znamienko. A kto ho akými prostriedkami šíri. Čím väčší odklon od umiernenosti na strane za i na strane proti cirkevnému vplyvu na chod štátu, tým silnejšie sú rozpory medzi oboma tábormi a tým viac sa roztvárajú pomyselné nožnice medzi teóriou morálky a politickou praxou zneužívania hodnôt (i „hodnôt“), ktoré cirkev hlása. Pričom k politickému zneužívaniu je na Slovensku potrebné pripočítať aj bezbrehé pochlebovanie cirkvi najmocnejšou časťou ľavice.

Klamlivá ústava

Skúmať minulé skutky katolíckej cirkvi na Slovensku a prinášať o nej pravdivé obrazy nie je v moci krátkeho subjektívneho komentára. Ani jeho úlohou. Pri skúmaní príčin, prečo jej moc siaha z kazateľníc cez parlamentný vŕšok až do spální súkromných osôb, cez koho a ako svoju moc uplatňuje, sa však treba zmieniť, že práve jej bohatá pozitívna i negatívna minulosť zohráva zásadnú úlohu v jej snahe zasahovať aj dnes do svetských záležitostí a na svoj obraz obracať chod štátu, ktorý v ústave sám seba definuje ako nezávislý od akejkoľvek ideológie.

Už v tomto bode je slovenská ústava skôr klamlivá reklama na demokraciu ako skutočne seriózny právnický text, ktorý by mal byť zárukou toho, aby sa realita nelíšila od slov, a aby jedni občania neboli nadľuďmi a druhí, naopak, občanmi druhej kategórie – čo sa bežne deje.

Symbióza win-win

Cirkev by si bez proaktívnej spolupráce kresťansky orientovaných politikov a političiek rozosiatych ako psychodelické huby naprieč celým politickým spektrom, ale najmä bez pragmatickej vypočítavosti ľavice mohla zbaliť svoje fidlátka a ísť žobrať o peniaze a moc o dom ďalej, k svojim veriacim. Ísť však ľahšou cestou odporu, priamo cez štátnu kasu – to je zrejme také mravné. A byť sociálny demokrat a drať pritom katolícke rohože za peniaze všetkých daňových poplatníkov, to je… to je jednoducho také naše.

Sú to, samozrejme, nielen politické strany, ktorým hra na kresťanské morálne hodnoty mocensky vyhovuje. Sama katolícka cirkev ich v tom, pochopiteľne, rada podporuje, nevypúšťajúc z rúk stranícke diaľkové ovládanie, pretože balík zo štátneho rozpočtu za to rozhodne stojí.

Politické strany zo spolupráce s cirkvou (cirkvami) profitujú zvyšujúcim sa počtom voličov, ktorých dokáže cirkev buď priamo vygenerovať, alebo aspoň ovplyvniť pri volebnom rozhodovaní. A cirkev profituje na zvolených zástupcoch ľudu – svojich podporovateľoch, finančne. Lebo, ako je všeobecne známe, financovanie cirkví sa už roky realizuje zo štátneho rozpočtu – a to na základe čísel vyplývajúcich zo sčítania ľudu.

Cirkev len nerada rozmazáva skúsenosti zo zahraničia, že ak ju významne nedotuje štát, ale priamo veriaci, počet jej ovečiek sa oproti štatistikám rapídne znižuje. A s tým aj cirkevný vplyv. A o ten predsa ide. Pretože vplyv rovná sa moc a peniaze – a moc a peniaze rovná sa vplyv. Ruka ruku myje, či už ju kryje gorilie ochlpenie, alebo zlatý prsteň rybára najchudobnejšieho z chudobných.

Veľké víťazstvo

Pripomeňme si na ilustráciu aspoň najkrikľavejšie cirkevno-svetské kauzy. Kauzy, ktoré sa otvorili pod tlakom cirkvi, ale ktoré by bez súhlasného cvakania „nekádeháckych“ hlasovacích zariadení jednoducho neuspeli. Môžeme začať vystrnadením Pionierskej organizácie zo škôl hneď po roku 1989, čo by bolo akceptovateľné v prípade, že by do nich následne nebola infiltrovaná výučba náboženstva – dokonca ako povinne voliteľného predmetu. Lebo ak mala z ideologických dôvodov (oprávnene) opustiť brány školy voľnočasová komunistická organizácia, nemali byť za brány školy vpustení ani kňazi, nota bene do vyučovacieho procesu.

Ovce však treba do košiara zaháňať skôr, než začnú používať mozog, inak by sa nemusel dostaviť žiaduci dominový efekt: katolícke zmýšľanie, katolícky volič, katolícky politik, podpora pre politika, politik v parlamente, peniaze pre cirkev. A kruh sa uzaviera. Spomeňme v tejto súvislosti schválenie Základnej zmluvy medzi SR a Svätou stolicou, neschválenie sexuálnej výchovy v školách, zákaz predaja počas niektorých sviatkov, snahy o odopieranie vykonávania interrupcií všeobecne, dokonca aj v štátnych nemocniciach. A dalo by sa pokračovať…

Za všetkým hľadaj voliča

Katolícky politik František Mikloško sa domnieva, že vplyv cirkvi na chod štátu je na Slovensku úmerný počtu ľudí vyznávajúcich kresťanské hodnoty. Podľa neho sa práve preto takmer všetky politické strany uchádzajú o jej priazeň. Čo je, žiaľ, v našej malej krajinke, kde každý každému vidí do spálne, aj cítiť. Ale tak ako o skutočných počtoch veriacich, aj o nanucovanej kresťanskej morálke možno oprávnene polemizovať.

Morálku z rodu „vodu kázať, víno piť“, nikto nepotrebuje a slušne žiť sa dá aj bez desaťbodového diktátu z nebies. Preto veľká chuť púšťať sa do polemík o štrbavej povesti cirkvi z jej strany pochopiteľne nie je. Len ťažko by totiž obhájila množstvo svojich škandálov (a ich zriedkavé odsúdenie) a svetský majetok, hromadený na úkor vlastného bohatstva duchovného. Každá zástupná téma, odkláňajúca verejný záujem od vlastných pokleskov, príde preto cirkvi vhod.

Heterosexualita naša štátotvorná

Aktuálna kauza, pracovne ju nazvime Štefan Kuffa – zástupca heterosexuálov, je typickým príkladom toho, ako sa názory katolíckej cirkvi presýpajú piesočkami ďalších politických zoskupení. A ako arogantne a beztrestne môžu ich hlásatelia vliezť niekomu do spálne, kopnúť doňho a vydávať kopanec za politický, či dokonca za štátotvorný názor.

Matovičove katolícke osobnosti totiž na svetlo božie vytiahli už aj bohom zabudnuté liečenie homosexuality. Pri tejto sexi mediálnej téme sa neštítili poskákať po slovenskej ústave výrokom poslanca Kuffu, ktorý by rovnako ako jeho svetlý vzor putinské Rusko uprel časti občanov a občianok ústavou zaručené právo na zhromažďovanie, a zakázal by konanie Dúhového Pride. Čo samo osebe dokazuje najmä to, ako veľmi je ešte stále na Slovensku toto podujatie potrebné. Pretože Dúhový Pride nie je cieľom, ale prostriedkom. Ľudskoprávnym prostriedkom, vážení súdruhovia a súdružky, milé sestry a bratia v Kristu. Ľud-sko-práv-nym. Ale to je slovo, o ktorom vaše písma sväté, zdá sa, urputne mlčia. Na parlamentom vŕšku nič nové.