Remíza pre Merkelovú
Nemecko v rámci trvalého eurovalu zatiaľ ručí za vklady do výšky 190 miliónov eur. Ďalšie záväzky si vyžiadajú podrobné uznesenia spolkového parlamentu a spolkovej rady. Poslanci nemeckého Bundestagu, ako aj členovia druhej komory, v ktorej sedia zástupcovia všetkých 16 spolkových krajín (Bundesrat), však vo veci nebudú môcť rozhodnúť, ak o výsledkoch pokračovania rokovaní o trvalom eurovale nebudú mať dostatočné množstvo informácií.
V praxi to znamená, že žiaden nemecký politik nebude môcť ďalej tvrdiť, že koná v rozpore s pravidlami demokracie, pokiaľ je reč o finančnej podpore pre nadmerne zadlžené štáty eurozóny. Veď euroval a európsky fiškálny pakt sú podľa súdu v súlade s nemeckou ústavou. Tým sa stanú súčasťou nemeckého právneho systému.
Hans Herbert von Arnim, jeden z najuznávanejších odborníkov v oblasti ústavného práva, však varuje pred „praktickými dôsledkami rozsudku“. Podľa neho už neexistuje „žiadna skutočná hranica pre finančnú podporu“, čo môže byť príčinou ďalších žalôb. Von Arnim rozsudok pochopil ako „konštatovanie právnikov, že politici v určitých oblastiach nevedia, ani nechcú vytvoriť pravidlá“. Preto by bolo potrebné začať „zásadný dialóg o budúcnosti eurozóny s občanmi“.
Kancelárka Angela Merkelová zatiaľ na takéto výzvy nereagovala. Namiesto toho dávala najavo „spokojnosť so silným signálom z Nemecka do Európy“. Hlavné medzinárodné médiá ako The New York Times označili rozhodnutie za „významné víťazstvo nemeckej kancelárky“. Merkelová sa však z neho veľmi neraduje. Sudcovia jej síce dali zelenú, ale cena je príliš vysoká.
Nemecká kancelárka bude musieť na vnútropolitickej scéne konať oveľa transparentnejšie ako predtým, čím bude musieť zásadne zmeniť celé svoje vystupovanie. Na medzinárodnej úrovni zasa bude musieť prestať namietať proti nemeckej solidarite so zvyškom Európy, ak chce presadiť to, čo jej sudcovia skutočne uložili: robiť všetko preto, aby európske menové spoločenstvo prežilo.
Merkelová však dávno prepásla vhodný čas, aby trvalo ovplyvnila osud eura. A nijako to nesúvisí s tým, že musela mesiace čakať na rozsudok z Karlsruhe. Súvisí to predovšetkým s tým, že kancelárka dodnes nedokázala vyslať jednoznačný signál, akým spôsobom chce prevziať zodpovednosť za celý kontinent. Pritom by stačilo, keby predložila jeden jasný podrobný návrh. Zatiaľ sme sa však dozvedeli len to, čo Nemcom nevyhovuje: okrem toho, že sa v kríze boja straty blahobytu, teda svojho dlhoročného pohodlia, vieme iba málo o tom, čo vlastne chcú.
Ťahúňmi pri riešení krízy v eurozóne sa tak medzičasom stali iné osobnosti. Medzi nich patrí predseda Európskej centrálnej banky (ECB) Mario Draghi. Nedávno dal zelenú neobmedzenému nákupu štátnych dlhopisov. Kancelárka mohla v tejto situácii iba bezmocne sledovať, ako zmäkčil jednu zo zásad, za ktoré chcela „nezlomne“ bojovať. Po tom, čo stratila svojho najvernejšieho spojenca v osobe bývalého francúzskeho prezidenta Nicolasa Sarkozyho, Draghiho rozhodnutie určite nebolo jej posledným neúspechom. Víťazstvo pred nemeckým ústavným súdom jej teda na európskej úrovni pomôže len málo. V skutočnosti to pre Merkelovú znamená nanajvýš remízu.