O hlúpnutí

Čo sa stalo? Prečo hovorí Pavol Hrušovský, že vzťahy medzi opozičnými stranami sú horšie, než vzťahy medzi opozíciou a vládou – a my nemáme dôvod neveriť mu? Každopádne je isté jedno: marcový volebný debakel nie je príčinou dnešného stavu. Ani nie jediným jeho dôsledkom. Ak, tak len medzivýsledkom. Tá bieda je totiž programová.

Je ľahké vysvetľovať všetko tým, že „populista Fico ohlúpil voličov“. Toto vysvetlenie má len jednu chybičku. Prečo dopustila druhá vláda Mikuláša Dzurindu, že „ohlúplo“ práve toľko voličov, aby mohol Robert Fico v roku 2006 zostaviť svoju prvú vládu – hoci aj s takými mizernými partnermi, s akými ju zostavil? Ako je možné, že po takej katastrofálnej prvej Ficovej vláde visela po nej nasledujúca vláda Ivety Radičovej len na príslovečných šnúrkach od gatí troch poslancov? A čo viac, ako sa mohlo stať, že počas tej krátkej vlády stihlo „ohlúpnuť“ až také množstvo voličov všetkých vekových a sociálnych skupín, že Smeru umožnili zostaviť jednofarebnú vládu? Nebude napokon – v rámci logiky tejto výhovorky na populizmus – lepšie, keď si dá pravica s vládnutím trochu pokoj, aby následkom jej bohumilej vlády nakoniec náhodou „neohlúplo“ rovných sto percent obyvateľov Slovenska?

Pravici nechýba populizmus. Ani Ficov, ani nijaký iný. Stačí sa pozrieť na Daniela Lipšica a jeho výkriky do tmy, ktoré sa programom nedajú nazvať ani pri veľmi bujnej fantázii. Alebo spomenúť si na Richarda Sulíka a jeho SaS, ktorá svoj program v roku 2010 zostavila ako marketingový kokteil. Na surfovanie niektorých predstaviteľov SDKÚ na protirómskej vlne a na insitné (zato nie menej nebezpečné) nápady SaS ako sa porátať so sociálne vylúčenými ľuďmi. Chuť ohlupovať, s úvodzovkami či bez nich, by tu bola. Len tie výsledky sú zatiaľ chabé.

Prirodzene, že vzťahy opozície a vlády sú lepšie ako vzťahy vo vnútri opozície. So Smerom sú si opozičné strany totiž na čistom. Aj v tom, v čom sa nikdy nezhodnú (o čom sa chodí rečniť do televízií), aj v tom, v čom normálne komunikujú (o čom sa verejne hovorí oveľa menej). Ich vzájomné vzťahy sú však trvalo poznačené záťažou starých podrazov a bojom o viac – menej rovnakého voliča.

Predovšetkým ale nedostatkom programu. Boj o takzvanú strednú vrstvu zlyháva jednoducho preto, lebo aj ich vlády žiadnu strednú vrstvu u nás nevytvorili. Pokiaľ teda za strednú vrstvu nechceme považovať napríklad majiteľov a spoločníkov poisťovní a pridružených finančných výrob. Za nich naša pravica zatiaľ bojuje veru udatne. Ostatným asi nezostáva, než ďalej „hlúpnuť“.