Ťažkosti krajín z Pobaltia pramenia z nezvládnutej menovej politiky. Tallinn, Riga a Vilnius sa v minulosti zaviazali, že udržia pevný výmenný kurz vlastnej meny k euru. Okrem výhod to prinieslo aj negatívne „bočné efekty“ vo forme dvojcifernej inflácie pred krízou. A znemožnilo podhodnotiť svoju menu v čase, keď to potrebujú.
Z iného súdka sú problémy Maďarska či Grécka. V týchto krajinách nezvládnutá rozpočtová politika hromadila počas dlhých rokov dlhy. A požičiavať si donekonečna nejde. Svetová kríza nespôsobila fiškálnu nahotu Grékov, len ju pomohla odhaliť. A azda včas a dostatočne varovala ďalších hriešnikov (napr. Taliansko), aby nepokúšali svoj rozpočtový osud.
Napokon sú tu štáty ako Česko či Slovensko. Dlhy majú síce v únosnej miere a pre záchranu Bratislavy sa nemusí schádzať špeciálny summit v Bruseli. Už dvadsať rokov však zanedbávajú štrukturálne stránky hospodárstva. Trpia nízkou mobilitou pracovnej sily, nedostatočnou integráciou menšín či prebujnenou korupciou. Hladové doliny nemuseli byť také veľké. A predstavte si ten luxus, keby aspoň polovica z každého úplatku skončila namiesto obálok a kufríkov v sociálnom systéme.
Samozrejme, takto opísané problémy jednotlivých krajín EÚ sú veľmi zjednodušené. Dostatočne však ilustrujú rozdiely medzi nimi. Problém je v tom, že tieto odlišné ekonomiky vytvorili jednotný trh a väčšina z nich aj menovú úniu. Ukazuje sa, že to je málo na to, aby systém dlhodobo fungoval. Ak chce takto únia úspešne rásť a zaručiť svojim občanom nerušený blahobyt, nestačí len odstrániť hranice medzi sebou a spoľahnúť sa na viac obchodu na väčšom trhu.
EÚ sa skutočne musí zjednotiť. Posilniť. No nie v obyčajných peňažných transferoch, ale v politike. Štáty by mali po menovej oblasti zjednocovať a zbližovať aj fiškálne a štrukturálne časti svojich hospodárstiev. Inak na to bude stále niekto doplácať. Ekonomická vláda EÚ je zatiaľ trochu preháňaním. Eurozóna má šancu pri dnešnom nastavení prežiť. Kancelárka Merkelová však uplynulý týždeň dokazovala, že Nemcov to už takto ďalej nebaví. Hlbšia integrácia by mohla byť do budúcnosti vhodnou prevenciou pred tým, čo premiér Fico označil ako „infekciu“.
Svetlá budúcnosť si teda vyžaduje, aby všetky vlády pristúpili k hospodárskym politikám zodpovedne. Ak niekto vytvára svojou pohodlnosťou či strachom pred voličmi tlaky a problémy v celej únii, a potom sa spolieha na záchranu cez pôžičky, bail-outy či eurofondy, nie je vôbec solidárny. Aj Berlínu sa trpezlivosť môže raz minúť.