Verejnosť má pocit akéhosi diktátu, napriek tomu, že spoločné fiškálne pravidlá nediktujú bruselskí úradníci. Navrhli a schválili si ich vlády členských štátov samy. Zamestnanci európskych inštitúcií sa iba podieľajú na kontrole ich dodržiavania.
Podobné je to, mimochodom, v regulačnej politike. V prípade tvorenia pravidiel pre spoločný európsky trh s nimi síce musí prísť Európska komisia, ale členské štáty musia jej návrhy schváliť. Napriek tomu vo verejnosti pretrváva mýtus všemocných úradníkov, ktorí majú právo diktovať občanom krajín EÚ, ako majú žiť.
Je to trochu irónia, pretože Európska komisia v skutočnosti prichádza s užitočnými iniciatívami. Len čo však nemajú silu zákona, národné vlády si ich často ani nevšimnú. Aj na svoju škodu.
Typickým príkladom je úsilie komisie, aby si každý členský štát vypracoval podrobný systém dopadových analýz (Regulatory Impact Analysis – RIA). No napríklad Slovensko je jednou z mála krajín EÚ aj OECD, ktorá ho nemá.
O čo vlastne ide? Princíp je veľmi jednoduchý. Každé legislatívne opatrenie musí sprevádzať správa, aké sú presné ciele daného opatrenia a ako sa zabezpečia. Dokument musí navyše jasne určiť spoločenské a ekonomické dôsledky. Napríklad to, či opatrenie povedie k rastu administratívnej záťaže pre podnikateľov, k zvýšeniu či zníženiu nárokov na sociálny systém, či bude mať zvláštne dosahy na niektorú sociálnu alebo etnickú skupinu a podobne.
Základom je akýsi manuál, podľa ktorého úradníci zostavujú súbor otázok a postupne sa prepracujú k správe, ktorá kvalitatívne a prípadne kvantitatívne opisuje dôsledky prijatého rozhodnutia.
Manuál je teda najmä akýmsi rámcom pre rozmýšľanie. No môže obsahovať aj také podrobné informácie, aké databázy či modely sa dajú pre určité druhy výpočtov použiť. Garantom analýzy je príslušné ministerstvo, to si ju ale môže objednať aj externe.
Základnou motiváciou je nútiť úradníkov a politikov o každom opatrení podrobnejšie premýšľať. Nečudo, že v mnohých krajinách na zavedenie RIA tlačili podnikateľské zväzy, ktorým prekážalo, že si vládni aparátnici vymýšľali opatrenia bez toho, aby sa opýtali, ako zaťažia firmy. Inde bola za zavedením RIA najmä snaha vlád mať pre každé opatrenie podrobné odhady otvorených aj skrytých dôsledkov na verejné financie.
Napríklad Česká republika systém zaviedla vládnym nariadením z roku 2007. Nefunguje bezchybne. Platí len pre vládne opatrenia, nie pre poslanecké návrhy, a tak práve poslanecká legislatívna tvorivosť robí často najväčšie škody. No podľa prieskumu Európskej komisie na vládnej úrovni systém funguje pomerne spoľahlivo.
Ďalším dobrým príkladom je pilotný projekt na vytváranie rád pre sektorové zručnosti. Jeho tender sa uzatvorí v auguste.
Kľúčová je úloha vlády príslušného členského štátu únie. Sú také, ktoré iniciatívy, často ponúkané spolu s finančnou podporou Európskej komisie, vedia naozaj zužitkovať. A také, ktoré to nedokážu.