Ak sa niekomu zdá patetické hovoriť v tejto súvislosti o ľudskej dôstojnosti, nech si ešte raz overí, o čom je tu reč. Priemerný čistý zárobok v hencovských Kali Agro a SLO.VI je 260 eur mesačne na hlavu. O mzdách sa rokuje od marca, pričom to, čo tamojší odborári požadovali, boli dve percentá k platu plus variabilné položky 25 eur za plnenie normy, za dochádzku a 10 eur za prácu na zmeny. Tieto požiadavky vyzerajú možno smiešne z finančného hľadiska. Z hľadiska života ľudí, ktorí pracujú za takéto „mzdy“ a často musia preto vykonávať viac zamestnaní naraz, je to otázka celkom iná.
Nie je nedôstojné, keď ľudia, ktorí celý mesiac investujú svoju prácu do nejakej firmy, musia popritom investovať ďalšiu prácu ešte do nejakej inej firmy, aby mohli vôbec vyžiť? Ako sa im asi počúvajú úvahy, že by bolo treba zrušiť inštitút minimálnej mzdy, pretože by to vraj podporilo trh práce a umožnilo zamestnávať viacej ľudí?
Stálo by za to opýtať sa expertov, ktorí podobné múdrosti púšťajú do éteru, čo si vlastne predstavujú pod pojmom „zamestnávať“. Alebo čo je to podľa nich „trh práce“. Majú teraz ženy z Hencoviec „vziať rozum do hrsti“ a odcestovať do zahraničia? Napríklad do Talianska – aby sa tam zamestnali v tej istej firme? Kde majiteľ asi rozlišuje medzi výplatami, ktoré musí ponúkať ľuďom vo svojej domovskej krajine, zatiaľ čo na „divokom východe“ si môže v prípade potreby dovoliť trebárs ohrozovať nespokojných svojím autom? A neplatíme si my vládnych predstaviteľov náhodou aj za to, aby mali láskavo svoj „rozum v hrsti“ oni, a pracovali na zmenách, ktoré ľudí udržia doma?
Stále počúvame, ako treba zvyšovať našu globálnu konkurencieschopnosť. No dobre. Len čo to znamená dovedené do brutálnych koncov? Máme konkurovať krajinám, ktoré tolerujú prácu detí, šestnásť- a viachodinové pracovné zmeny, kde sa im ani nesníva o nemocenskej či dovolenke? A kde sa príjmy pohybujú v desiatkach dolárov za mesiac driny (v tých lepších prípadoch)?
Hencovce sú dôkazom, že aj podtatranský tiger môže byť takým malým európskym „rozvojovým svetíkom“. Takých prevádzok – a často v rukách cnostných firiem prichádzajúcich z krajín, kde by ich zamestnanci za podobný prístup roztrhali v zuboch – je však po Slovensku oveľa viac. Ľudia, ktorých dôstojnosť je urážaná, nemajú prečo čakať na svetlé zajtrajšky „znalostnej ekonomiky“, v ktorej budú všetci pracovať iba s pridanou hodnotou. Mali by sa ozvať ešte teraz, za svojho života. V Hencovciach to práve robia.